Choď na obsah Choď na menu
 


Zradená ľúbosť

Jana Pronská

Zradená ľúbosť

(Slovenský spisovateľ, 2011)

 

Obrázok      Najnovší román prvej dámy slovenskej historickej romance opäť ponúka očarujúci ľúbostný príbeh zo stredovekého Slovenska. Krásna Marica, dcéra uhorského zemana, sa po desiatich rokoch strávených v kláštore ocitne na kráľovskom dvore plnom lesku a nádhery, ale aj klebiet a zákulisných intríg. Keď za dramatických okolností spoznáva vojvodu z Meranu Alexandra, šľachtic jej rytiersky ponúkne ochranu. Netrvá dlho a medzi mladými ľuďmi preskočí iskra...

 

Obrázok

... a tá iskra sa čoskoro premení na požiar. Na požiar, ktorý sa márne snažia obaja hrdnovia uhasiť, a nielen oni. Rodina dáva obom zaľúbencom najavo, ze ich vzťah nikdy nebude môcť byť zlegalizovaný, pretože Marica je iba dcéra obyčajného zemana. Alexandra predsa čaká prinajmenšom grófska dcéra! Ale on má záujem len o nevinnú dievčinu s fialkovými očami, ktorá ho načisto opantala. Čo sú prikázania cirkvi a hlas rozumu oproti vášni! No trest za nádherné chvíle ich neminie, Alexandrova bývalá sa svojho milenca nechce vzdať a keď sa na jej stranu postaví mocný príbuzný z radov cirkvi, zaľúbencov čakajú nesmierne ťažké chvíle ...
     "Prvá dáma slovenskej romance" - hlása nápis na obale knihy (mimochodom podľa môjho skromného názoru zatiaľ najkrajší) a Janka Pronská je tomuto označeniu naozaj verná. Zatiaľ ma žiadna jej kniha nesklamala a ani jej najnovší román nie je výnimkou. Autorka čitateľovi nezostáva nič dlžná: láska a vášeň, intrigy, boj o prežitie, romantika, to všetko vhodne premiešané s historickými reáliami. "Zradená ľúbosť" je opäť nádherný originálny príbeh hodný pozornosti všetkých, ktorí túžia po kúsku krásy v dnešnom chladnom a uponáhľanom svete. A keďže milujem mužských hrdinov, ktorí sa nehanbia plakať a som vysadená na romantické scény v nočnej záhrade (a so šumom mora ako čerešničkou na torte), dávam

Gramaticko - štylistická poznámka na záver: páčilo sa mi, že Janka používala archaizmy typu "poživeň", "ľúbosť" a pod. Knihe to dodalo punc autentickosti. Potom tam bolo ešte jedno slovo, ktoré jediné sa mi nepáčilo, ale to si už nechám pre seba, lebo to podľa mňa patrí do kompetencií editora :-)

Kristína

 

Úryvok 1.

1.kapitola

 
     Mala desať rokov a prvý raz v živote videla na otcovej tvári úprimný úsmev. Ba dokonca sa jej konečne ušlo nemotorné pohladenie po prísne zopnutých, uhladených vlasoch.
     „Boh s tebou, Marica!“ povedal precítene a podal dcérinu drobnú rúčku sestre Tereze, ktorá ju vítala pred kláštornou bránou.
     Nikdy nezabudne na tú bolestnú chvíľu, keď ju matka tuho objala so slzami dojatia v očiach, ktoré sa nepokúšala skryť. No aj tak ju nechala v rukách rádovej sestry.
     „Boh s tebou, dieťa!“ zakývala jej a spolu otcom nastúpili do koča.
     Marica tam dlho stála a dívala sa, kým za nimi nezmizol zvírený prach.
     „Pripravená?“ netrpezlivo ju súrila sestra Tereza.
     Pripravená? Vari mohlo byť desaťročné dieťa pripravené na to, že už nikdy nebude nič ako predtým? Že už nikdy nebude môcť nazývať svojím domovom miesto, kde sa narodila a kde vyrástla.
     Odkedy sa narodil brat Ondrej, vtĺkali jej do hlavy, že svoj život musí zasvätiť službe Bohu, že bude rádovou sestrou a pýchou svojich rodičov. Mala byť ich darom za narodenie vymodleného dediča. Zvláštne: najväčšej pozornosti sa jej dostalo až vtedy, keď ju odvádzali z domova.
     Kláštor Najsvätejšej Panny bol jednou z najprísnejších reholí, no zároveň doň vstupovali dievčatá z najvznešenejších rodín v krajine. Ctihodná matka predstavená bola rodom spriaznená so zosnulou prvou manželkou kráľa Mateja, kráľovnou Katarínou z Poděbrad. Aká je to však útecha pre desaťročné dieťa, ktoré náhle stratilo domov i oboch rodičov?
     Zotrela si slzu, vystrela sa a bojazlivo pozrela do očí sestre Tereze.
     Pred sebou mala dlhých sedem rokov noviciátu. Až potom sa z nej stane naozajstná mníška, sestra Mária, a bude môcť opustiť chladné múry kláštora.
     Útle pliecka sa jej chveli, vystrašené fialkové oči sa leskli ako drahokamy, keď sa za ňou s rachotom zatvorila masívna brána a ona zočila svoj budúci domov.
     Kláštor Najsvätejšej Panny bol obrovský. Za bránou sa nachádzalo rozľahlé nádvorie obohnané opevnením, niekoľko budov zoradených okolo kostola s vysokou vežou, za nimi záhrada s bylinkami a ovocný sad. Spoza hradieb vykúkalo niekoľko starých jabloní a hrušiek a Marica na ne vrhla túžobný pohľad.
     Všade bolo pusto. Keby nebolo počuť tlmený spev ozývajúci sa z kostola, myslela by si, že tu niet živej duše. Desilo ju to.
     Hoci doma nikdy nebolo vyslovene veselo a rodičia veľmi dbali na dodržiavanie prísnych pravidiel, vždy sa tam niečo dialo. Brata Ondreja vídala málo, poväčšine len na omši v kostole. Ako vytúžený dedič bol vychovávaný oddelene, od kolísky ho pripravovali na to, že raz prevezme majetok a stane sa pokračovateľom rodu. Juraj Mariáši so ženou sa vo svojom jedinom synovi doslova videli. Maricino miesto už bolo určené. Zvykla si, neprotestovala. Keby sa vzbúrila, potrestali by ju. Keď jej bolo smutno, zašla dolu do kuchyne a tam sa jej vždy niekto ujal. Raz to bola kuchárka, inokedy hlavná gazdiná, ba aj starý koniar ju s úsmevom povodil na kobylke po celom nádvorí, neraz zašli aj za hradné múry. Tieto chvíle Marica z celého srdca milovala. Snažila sa byť poslušná, do bodky plnila všetky príkazy, len aby si občas mohla vychutnávať prchavý pocit slobody. A teraz oň nadobro prišla.
     Marica si vzdychla a pevnejšie pritisla na hruď batôžtek plný všakovakých drobností, ktoré si priviezla z domu. Mala v ňom bábiku s tváričkou vyrezávanou z dreva, koráliky z riečnych kamienkov, belasú stužku, ktorú jej kúpila gazdiná na výročnom jarmoku... Aby nezabudla.
     „Poď, Marica, ukážem ti tvoju komôrku,“ vyzvala ju sestra Tereza a z rúk jej rázne vytrhla batoh. „Nesmieš si ho nechať, vari ti to nikto nepovedal? Všetko, čo budeš potrebovať, dostaneš tu. Musíš sa prezliecť a pripraviť na večernú modlitbu.“
     „Nechajte mi to, prosím...“ odvážila sa požiadať, no prísne zovreté pery staršej mníšky ju okamžite umlčali. Stiahla drobnú dlaň a ruky schovala pod vlnený plášť. Pery sa jej zachveli a úporne zadržiavala plač. Hruď jej gniavila doteraz nepoznaná bolesť Bola lapená v pavučine osamelosti, z ktorej nebolo cesty von.
     Bezstarostný život sa navždy skončil.
 
     O sedem rokov neskôr.
     Koč pomaly hrkotal po výmoľoch a cestujúcich uväznených vnútri privádzal do šialenstva. S každým podskočením sa nebezpečne naklonil a  hlasným vŕzganím protestoval proti množstvu pasažierov i batožiny navŕšenej na streche. Kočiš na kozlíku v spoločnosti lokaja a komornej ticho nadával, lebo v obmedzenom priestore sa mu s opratami veľmi zle narábalo. Cesta bola takmer neschodná. Len nedávno sa krajom prehnala ničivá smršť, voda z polí stekala dolu medzami ako po kaskádach a veľa nechýbalo, aby si z cesty vytvorila nové koryto. Udupanú hlinu úplne vymyla, zostali len holé skaly, štrk a korene starých stromov lemujúcich úvoz.
     Horúce júnové poludnie bez jediného mráčika na oblohe premenilo úzky štvormiestny koč zemana Juraja Mariášiho na rozpálenú pec.
     Maricin otec sedel takmer bez pohnutia, len občas si hodvábnou vreckovkou zotrel kropaje potu z čela a nahladko vyholenej tváre. Žena vedľa neho mlčala, meravo hľadela von otvoreným oblôčkom a malým čiernym vejárom si kedy-tedy oviala tvár.
     Vyzerali ako dve sochy bez života.
     Ešteže tam bol zlatovlasý desaťročný chlapec, ktorý si po niekoľkých hodinách ustavičného rozprávania ustlal na Mariciných kolenách a driemal. Mechanicky ho hladila po vláskoch a premýšľala o rodičoch.
     Neodvažovala sa ich rušiť. Cítila sa ako neviditeľná, akoby tam ani nebola, a predsa to bolo najväčšie dobrodružstvo jej života. Keď sa matka zopár týždňov pred vysviackou z ničoho nič zjavila v kláštore, mala pocit, že sa jej sníva priveľmi živý sen. Celých sedem rokov nikoho z rodiny nevidela. Z niekoľkých listov, ktoré dostala, sa dozvedela, ako dobre sa darí Ondrejovi a že to je len jej zásluha, lebo slúži Pánu Bohu, že starý koniar zomrel, že prestavali západné krídlo zemianskej kúrie a obohnali ho kamenným opevnením. Nič osobné, nijaké teplé slovko matky či otca o tom, že im chýba, že ju majú radi.
     A odrazu stála na nádvorí kláštora matka a pred bránou čakal koč s otcom a desaťročným bratom, ktorého sotva spoznala.
     „Zomrel tvoj starý otec, Marica, a stará matka ťa chce mať na pohrebe. Pôjdeš s nami!“  oslovila ju matka nevrlo. Vôbec nevnímala obrovskú radosť svojej dcéry a poponáhľala sa schladiť jej nadšenie. „Je to len na pár dní, grófka ti osobne vybavila povolenie u biskupa, aby si sa mohla na tejto smutnej udalosti zúčastniť. Neviem, prečo na tom tak trvá! Jednoducho si postavila hlavu a nechce pochopiť, že pred vysviackou nesmieš opustiť kláštor!“ rozprávala a rozprávala, no sotva na ňu pozrela.
     „Aha...“ šepla Marica a stiahla sa. Chcela matku objať, chcela jej toho toľko povedať... Veď ju nevidela sedem rokov! Napokon len silno stisla ruky za chrbtom, až jej zbeleli hánky, a potlačila v sebe všetku radosť.
     Tak ju to naučili.
     Srdce jej búchalo až v hrdle, keď sa za ňou zatvorila kláštorná brána a ona sa konečne nadýchla. Takmer ju obchádzali mdloby z pocitu náhlej slobody. Nech už bol dôvod starej matky akýkoľvek, vopred ju za jej rozhodnutie zbožňovala.
     Keď nastúpila do koča, otec jej nevenoval ani letmý pohľad. Nesúhlasne zovreté pery a zamračené čelo jasne signalizovali, že tu podľa neho vôbec nemala byť. Zato brat Ondrej, z ktorého medzičasom vyrástol trochu zakríknutý chlapec, jej nesmelo podal ruku a úprimne sa jej potešil. Trocha jej zdvihol náladu a ona ho s úľubou pozorovala, keď jej niečo vysvetľoval, keď sa unudene díval z okna i keď jej zadriemal na kolenách. On jediný nepredstieral, že je neviditeľná.
 
     Marica stála nad hrobom starého otca Michala Bebeka a márne sa snažila vyroniť aspoň jednu jedinú slzu. Ako sa tak dívala okolo seba, okrem nej a starej matky nik iný taký problém nemal. Smútoční hostia prelievali potoky sĺz. Hlasný nárek žien, vážne tváre mužov, kňaz odriekajúci modlitby v neveľkej kaplnke, praskajúcej vo švíkoch.
     Nad hlavami zástupu i na stenách horeli sviece pohlcovali posledné zvyšky čerstvého vzduchu, vôňa kadidla a myrhy sa miešala s arómou tiel a ťažkých parfumov. Z tej zmesi sa Marici krútila hlava.
     Nezamdli! Vydrž to! prikazovala si v duchu, no časť jej mysle prahla po zabudnutí a čiernej tme. Snažila sa  na nič nemyslieť a zhlboka dýchať. Ak by teraz spadla na zem, pravdepodobne by to nikoho netrápilo.
     Nenápadná sivá myška nižšieho vzrastu, oblečená do drsného hnedého habitu kláštorných noviciek, s čepcom na hlave ukrývajúcim každý vlások, spusteným až do čela. Meravo stála medzi spotenými ľuďmi a pokúšala sa nestratiť vedomie.
     Veľká rakva na katafalku uprostred miestnosti, mŕtvola starca v honosnom rúchu a žena v čiernom závoji pri jeho hlave. Stála ako socha, bez pohybu, neznáma, vzdialená, takmer éterická. Marica ju pozorovala, sústredila sa na závoj, ktorý jej zahaľoval tvár, sledovala, ako sa mierne nadvihuje pri každom jej vdychu a výdychu.
     „... nech odpočíva v pokoji!“ konečne vyhlásil kňaz a Marica si uľahčene vzdychla. V tej chvíli na sebe zacítila pohľad starej matky, ostrý ako britva. Zachvela sa.
     Rozália Bebeková si vyhrnula hustý čierny závoj a formálne sa posledný raz rozlúčila s manželom. Potom sa náhle zvrtla a zabodla oči do davu. Pohľadom našla svoju dcéru a vzápätí sa pristavila pri vnučke.
     V tej chvíli Marica zabudla na mdloby. Vystrela sa a veľkými vystrašenými očami statočne opätovala prísny pohľad starej matky.
     Keď vznešená žena vykročila, dav sa ako na povel rozostúpil. Maricu ktosi zatisol do kúta medzi ozdobné svietniky a kamennú lavicu. Do boka sa jej zabodol tepaný lístok svietnika a zastonala. Tuho prižmúrila oči, zatínajúc zuby.
     „Ešte chvíľku, už len chvíľočku...“ mrmlala si a dúfala, že dav sa pohne skôr, než ju prebodne svietnik. A odrazu bola voľná. Náhly pocit slobody ju doslova omráčil. Zhlboka nasala vzduch do pľúc a otvorila oči. Pred ňou sa týčila dáma v čiernom a dívala sa priamo na ňu.
     „Poď za mnou!“ zavelila grófka Bebeková, nečakajúc na odpoveď. Rozhodne prešla špalierom smútočných hostí. Prepychový, bohato zdobený koč s insígniami jeho majiteľky už čakal pred kaplnkou, pripravený vyraziť. Dva mohutné vzpínajúce sa žrebce riadil kočiš v modrej livreji a snažil sa ich upokojiť. Dav ľudí, ktorí sa vyhrnuli von za čerstvou vdovou, kone vyplašil.
     Sluha sa ihneď vrhol ku grófke a pomohol jej nastúpiť.
     Marica zastala pred kočom a nevedela, čo má robiť. Za sebou začula matku, ako niečo hovorí otcovi, šumenie davu sa miešalo s nepokojným erdžaním koní.
     „Tak už konečne nastúp, Marica!“ vyštekla stará matka a netrpezlivo zaklopkala paličkou po podlahe koča.
     Len čo sa dievča usadilo, dvere sa pribuchli a koč sa pohol.
     „Tá starena sa určite zbláznila!“  začula hlas svojho otca a Maricu zaliala červeň. Po očku pozrela na starú matku, ktorá pokojne nechala dcéru s rodinou stáť uprostred cesty a ani brvou nepohla.
     Kým sa v hrobovom tichu viezli na hrad, Marica so sklonenou hlavou žmolila v prstoch ruženec zavesený na opasku, očami študovala zložitý vzor striebornej výšivky na leme šiat starej matky. Boli naozaj nádherné. Lesklý čierny taft, bohato posiaty výšivkami a drahými kameňmi, ostro kontrastoval so žiarivým modrým zamatom, ktorým boli obtiahnuté lavice v koči.
     Od kaplnky k hradu nebolo ďaleko, pokojne mohli ísť pešo, no stará matka očividne demonštrovala svoje postavenie. Pár minút v úplnom tichu, pod ostrým pohľadom neznámej ženy Maricu vyčerpalo väčšmi než dlhá cesta z kláštora. Chcela sa niečo opýtať, no grófkine prísne zovreté ústa schladili jej zvedavosť.

     Koč zastal, stará matka vystúpila. „Poď so mnou,“  povedala vnučke a rázne vykročila. Cestou vydala zopár príkazov sluhom nastúpeným v rade pred dverami hradného paláca, no ani raz sa nezastavila.

Úryvok 2.

Alexander sa dostal do komnaty až neskoro večer. Vôbec netušil, kam ubytovali Maricu Mariášiovú, ale pátrať po tom sa mu už nechcelo. Veril, že sa o ňu kastelán vzorne postaral. Bol to správny chlap na správnom mieste. Poznal ho už od detstva, a čo sa pamätal, udržiaval chod sídla tak dobre, ako by to nedokázal ani on sám. Vedel o všetkom, čo sa kde šuchlo, pamätal si každého člena tejto rozvetvenej domácnosti.
Nalial si do pohára víno, vždy pripravené na stole, a vybral sa von, na terasu. Miloval ten pohľad do čierňavy pod sebou, tu hore sa cítil bližšie k hviezdam. Zhlboka vdychoval najlahodnejší, najvoňavejší vzduch.
Miloval svoj domov. Uvedomoval si to zakaždým, keď stál na jednej z mnohých terás. Nikde nič podobné nevidel, bol to jedinečný hrad, akému nebolo páru v celom Uhorsku. Otec mu prezradil, že ho dal prestavať jeho dedo podľa palácov nevercov. Bol to múdry a rozhľadený muž, nič mu nebránilo vziať si od nepriateľov to jedinečné a krásne, čo mu spríjemnilo život.
Uchlipol si z vína, s pôžitkom ho pováľal na jazyku, kým skončilo v hrdle. Nie, ani také lahodné víno nikde inde nepil.
Bolo neskoro, hrad stíchol a ponoril sa do spánku. Len na hradbách kde-tu prechádzali stráže a v najvyššej veži sa svietilo. Dolu na nádvorí začul hlas Juliána Balašu, ako výdatne posilnený vínom vykrikuje oplzlosti. Usmial sa a nahol, aby naňho lepšie videl.
Vtom ju zbadal na najspodnejšej terase, ako sa nebezpečne nakláňa a díva sa dolu na morský útes.
Srdce sa mu šialene rozbúchalo. Už-už chcel na ňu skríknuť, ale vtedy sa stiahla nazad. Rozpustené vlasy jej viali vo večernom vánku, na sebe mala iba nočnú košeľu. V mesačnom svite vyzerala ako zjavenie. Nádherné zjavenie.
Nehlučne prebehol niekoľko schodov v kroví, ktoré spájali jednotlivé terasy, až zastal na tej poslednej.
Pozoroval ju.
Zasnený pohľad, uvoľnená ako nikdy predtým, žiaduca.
V hrdle mu náhle vyschlo. Mal by sa otočiť a odísť. Narušil jej súkromie. Nemal by tu byť.
No nedokázal to. Iba ďalej stál v kroví a díval sa.
Vstala a Alexander cúvol do tieňa. Skalka pod nohami ho však prezradila.
Marica zabodla pohľad rovno do jeho planúcich očí.
Nezhíkla, dokonca ani nevyzerala prekvapená. Prosto sa uklonila, akoby ho stretla niekde na chodbách paláca a nie sotva oblečená v tichej, tmavej záhrade...
„Zdá sa, že naše stretnutia sa stávajú nepríjemným zlozvykom, vaša milosť.“
„Ako to?“ začudoval sa.
„Vždy ma nájdete v nejakej chúlostivej situácii...“ povedala a na Alexandrovej tvári sa zjavil úsmev. Kým doteraz hútal, ako sa vykrútiť z tejto šlamastiky a s nejakým vierohodným ospravedlnením sa vypariť, odrazu na to ani nepomyslel. Ba naopak.
Na chvíľku sa stratil v temnom húští, aby sa vzápätí zjavil na terase hneď vedľa Marice.
„Alexander, zabudli ste?“ pripomenul jej jemne. „Ste spokojná? Páči sa vám tu?“ opýtal sa zdvorilo, ale pritom očami hltal jej dokonalú krásu: husté čierne mihalnice, ktoré cudne klopila, keď na ňu pozrel, rovný nos, ktorý dokonale pristal k jej tvári, zvodné pery, veľké, ružové, vláčne. O nich v posledných dňoch sníval. A husté vlnité vlasy, čo jej siahali až po útly pás. Pohľad na kúsok hodvábu a čipiek, ktorý jaj obopínal ramená a vystupujúce pahorky pŕs s jasne sa črtajúcimi bradavkami, ho nemohol nechať chladným. Nenechal by chladným žiadneho zdravého chlapa.
Alexander cítil, ako sa mu celé telo chveje túžbou. Chcel ju, o tom nebolo pochýb. Práve ju, ktorú nemohol mať. O krok ustúpil, aby sa zbavil jej omamnej vône, ktorá útočila na jeho zmysly.
Marica sa poddala svojim pocitom vo chvíli, keď ho uvidela. Prišiel za ňou... Alexander je iba s ňou. Nemračí sa. Neignoruje ju. Bola by hlúpa, keby to nevyužila a nepozhovárala sa s ním. V tej chvíli jej stačila jeho spoločnosť.
Vychutnávala si radostné búšenie srdca, nádhernú slabosť v kolenách, očakávanie niečoho neznámeho, dych berúceho, zmyselného.
„Je tu prekrásne! Ja... nemám slov... Alexander,“ zapýrila sa a rukou ukázala okolo seba. „Toto všetko je čarovné!“ vzdychla.
Alexander sa usmial. Natiahol dlaň, a keď mu do nej vkĺzla jej ruka, pocítil náhly záchvev túžby.
Dôverovala mu.
Bolo to také nevinné a pritom hriešne nebezpečné, že sa takmer neovládol. Naprázdno prehltol, no spamätal sa, zhlboka sa nadýchol a rýchlo ju viedol k lavičke v kúte.
Marica si sadla, suknica nočnej košele sa okolo nej rozprestrela ako vejár. Vyzerala ako bohyňa lásky, pokušiteľka, ktorá ho doháňala do šialenstva a prebúdzala v ňom barbara.
Mal by si odísť. Hneď! prikazoval mu hlas svedomia v jeho hlave, no namiesto toho k nej pristúpil bližšie.
„Áno, je to čarovné...“ povedal, ale nemyslel na svoj domov.
„Kráľovský hrad je oproti tomu vášmu ponurý ako temnica.“
„Ale choďte!“ zasmial sa a zahľadel k obzoru. „Môj starý otec vedel žiť. Miloval všetko krásne, ženy, víno, umenie...“ Alexander spomínal na slová svojho otca. „Bol veľvyslanec a zároveň dobrodruh, často cestoval. Keď uvidel nádherné paláce nevercov, zaumienil si, že z hradnej pevnosti na útese vytvorí nedobytný hrad, ktorý by zároveň lahodil oku a poskytoval pohodlie. A hľa! Podarilo sa mu to.“
„Veru, podarilo!“ prisvedčila Marica. „Vy ste starého otca nepoznali?“
„Nie, zomrel dávno predtým, než som sa narodil.“
„To je mi ľúto.“
„Aj mne, ráno vám ukážem jeho podobizeň.“ Rozhovoril sa o rodinnej histórii a Marica fascinovaná počúvala. Bolo to zvláštne. Príbeh sám bol pútavý, dobrodružný, ale Alexandrov hlas bol ešte zaujímavejší. Mužný a zároveň jemný. Dokázal by ju opantať jedinou vetou. A on si to isto uvedomoval.
„Ale dosť bolo spomienok. Patria minulosti,“ povedal napokon, keď mu došli slová a v krku mu vyschlo. Ibaže nie od dlhého rozprávania.
Počúvala ho a na tvári sa jej odrážali všetky emócie. Prečo si doteraz nevšimol, ako pôvabne natáča hlavu, keď ju niečo zaujme? Ako špúli ústa, keď sa sústreďuje na niečo dôležité? Ako zvodne si oblizne pery, keď ich nočný vánok vysušil?
„Máte pravdu,“ vzdychla si a vstala. Noc pokročila, horúčavu letného dňa už odvial chladný vietor od mora.
Na rukách jej naskočila husia koža. Zimomravo si prekrížila ruky cez prsia. Mala by sa vrátiť do postele.
„Je vám chladno?“ šepol a ona prikývla.
Ustúpil a Marica vykročila.
Zabudla, že jej noha ešte nie je celkom v poriadku. Členok sa pripomenul v tej najnevhodnejšej chvíli.
Ani nevedela ako a ocitla sa v Alexandrovom náručí.
Obaja stuhli, vpili sa do seba pohľadmi a skôr než prevzal vládu rozum, poddali sa vzájomnej príťažlivosti.
Ich ústa sa spojili.
Ten jemný dotyk vlhkých pier v nich zapálil požiar, ktorý sa šíril celým telom. Otupil mozog, zaplašil myšlienky, zrušil pravidlá. Všetky zmysly sa sústredili do jediného bodu.
Alexander jej ovinul jednu ruku okolo pása, druhú vnoril do rozpustených vlasov. Boli hebké, hebkejšie ako hodváb, čo mala na sebe. Pod tenučkou látkou cítil horúcu pokožku, nežnú krivku jej pása, lákavú oblinu bokov. Začul tichý ston, keď jej jazykom zablúdil hlboko do úst. Vychutnával si jej sladkosť, tá chuť bola opojnejšia než čokoľvek, čo kedy zakúsil.
Slasť zachvátila celé Maricino telo. Čarovala, vábila, unášala ju na vlnách neznámych pocitov ako loď, ktorá sa v búrke márne vyhýba obrovským vlnám. Držala sa ho z celej sily, nadšene prijímala jeho ústa na svojich, ktoré doteraz nepoznali moc bozku. V tejto chvíli jej patril.
Tíško zastonala pod náporom neznámej vášne, tisla sa k nemu, vnímala horúčosť jeho kože, sálajúcu cez tenkú látku košele, a netušila, čo sa s ňou deje.
Srdce jej div nevyskočilo z hrude, prerývane dýchala.
Alexander sa napokon silou vôle odtrhol od jej úst a zmätene sa jej zadíval do očí. Boli omámené vášňou - verný odraz jeho vlastných očí.
Zhlboka nasal vzduch do pľúc. V rozkroku cítil takú úpornú bolesť, až sa mu zahmlievalo pred očami. Chcel ju, stačilo málo a bol by si ju vzal rovno tam, na kamennej lavici.
Vari zošalel?
„Alexander...“ odvážila sa ho osloviť, no z hrdla jej vyšiel len chrapľavý šepot.
„Pst...“ sykol a priložil jej prst na pery. Boli vlhké, navreté od bozku, krvavočervené.
Musí odísť... musí, inak sa celkom prestane ovládať.
„Choď si ľahnúť, Marica... Je neskoro,“ povedal takmer drsne a zložil jej ruky z hrude.
„Choď!“ prikázal. Otočil sa a zmizol v húští.
Marica zostala hodnú chvíľu civieť na miesto, kde sa jej stratil, potom sklamane zvesila hlavu a odkrivkala do komnaty. Dlho, veľmi dlho pozerala do tmy s prstami na perách, akoby si chcela navždy zachovať v ústach chuť prvého bozku.
Na vankúš jej padali horúce slzy.

Úryvok 3.

...prekrásna, no smutná, uvedomil si. Hoci sa usmievala a poslušne odpovedala na všetky otázky, jej oči boli bez lesku. A ani raz sa naňho nepozrela.
     Stisol pery. Odvrátil sa a pozrel do prekvapených očí svojej matky. Nemohla si nevšimnúť, že z Marice nespúšťa zrak.
     „Alexander...“ začala vojvodkyňa, keď na chvíľu osameli. „Maricina stará matka a grófka Bebeková je bohatá pani horného Gemera, svoju vnučku poslala na dvor, lebo ju chce vydať...“
     „Čo mi naznačujete, matka?“ skočil jej netrpezlivo do reči.
     „Povedz, prečo ju ustavične hlceš pohľadom?“
     Alexander prevrátil oči a neveriacky pokrútil hlavou.
     „Som muž, matka, nevšimli ste si? Prečo by som sa, preboha, nemohol pozerať na krásnu ženu?“ opýtal sa jej a ona sa zasmiala. Láskavo sa dotkla jeho ramena a dodala: „Veru, prečo by si nemohol? Marica je dnes naozaj očarujúca...“
     „Som rád, že máme rovnaký názor...“
     „Ibaže...“
     „Ibaže?“ zdvihol obočie.
     „Alexander, Marica je milé žieňa a vnučka mojej priateľky, nechcem, aby si jej zlomil srdce a seba dostal do nepríjemností. Hoci je to krásna žena, ako manželka vojvodu je neprijateľná!“ povedala odrazu vážne a Alexander už nestihol nič odvetiť. Matka mu ukázala chrbát a ponáhľala sa za niekým na opačný koniec dvorany. Alebo žeby sa dala na útek?
     Alexander zostal sám v dvorane plnej hostí, len so svojimi myšlienkami. Matka má pravdu, pomyslel si, keď Maricu vyhľadal pohľadom.
     Julián Balaša ju pozval do tanca. A hoci na pravú nohu našľapovala opatrne, tancovala veľmi pôvabne.
     Fialková róba za ňou povievala pri každej obrátke, nežný úsmev jej zjemnil zružovenú tvár. Alexander ju chvíľu uprene pozoroval. Srdce mu začalo biť prudšie než obyčajne a napätie v slabinách ho opäť ohúrilo.
     Dočerta, stačí jediný pohľad a už som pripravený vrhnúť sa na ňu! pomyslel si takmer zúfalo. Nechápal, čo sa to s ním porobilo. Nikdy predtým sa mu to nestalo. Nikdy!
     Hudba dohrala a Julián Balaša odviedol Maricu na miesto. Alexander sa otočil s úmyslom vypariť sa. Nemusí tu byť predsa až do konca - ako vidí, zaobídu sa aj bez neho.
     Otočil sa a nenápadne opustil sieň. Nechcel tam byť. Ako sa má uvoľniť, keď nevie ovládnuť ani svoje zradné telo?
     Prešiel nádvorím a po schodoch na hradby, odtiaľ na skalnú plošinu nad útesom. Stál tam a díval sa na more. Bolo nepokojné ako jeho srdce, temné ako jeho myšlienky, búrlivé ako jeho túžba.
     Odišiel. Marica to vedela ešte skôr, než jej to Balaša povedal. Kým tancovala, cítila na sebe jeho pohľad. Pálil ju na tele, akoby mu z očí šľahali plamene.
     Už zase sa mračil, bol neprístupný, vzdialený. No keď odišiel, cítila sa ešte osamelejšia a opustenejšia. Vzdychla si a nasilu sa sústredila na to, čo jej Balaša hovoril. Bezmyšlienkovite prikyvovala a snažila sa tváriť veselo.
     Zakrátko sa rozchýrilo, že Alexander spoločnosť opustil, no nikomu sa nežiadalo odísť. Hostia sa dobre zabávali až do neskorých nočných hodín.
     Marica sa pobrala do izby hneď za vojvodkyňou. Potlačila túžbu vyjsť na terasu, dala sa vyzliecť, prečesať vlasy a vhupla do postele. Prinútila sa na nič nemyslieť.
     Dva týždne bola hosťom na hrade, no hradného pána vídala len zriedkavo. Keď sa náhodou stretli, oficiality nebrali konca. Alexander sa tváril meravo, nepreniknuteľne, zdvorilo. Aj keď sa mu na tvári vzácne objavil úsmev, bol silený a neúprimný. Marica na tom bola rovnako.
     Zato vojvodkyňa bola nadmieru prívetivá, vynikajúca spoločníčka, pozorná hostiteľka. Brávala Maricu na rôzne pochôdzky v podhradí, spolu s ňou prijímala bezpočetné návštevy, ale nikdy jej nezabudla nonšalantne pripomenúť, že je len dočasný hosť.
     Jedného dňa, keď sa Marica vrátila z prechádzky, vypočula si rozhovor medzi matkou a synom.
     „Ale nie, Alexander! Ty sa tomu nevyhneš!“ rázny vojvodkynin hlas sa rozliehal doďaleka. „Je to tvoja povinnosť, neutečieš pred tým!“
     „Bol som naivný, matka, veril som, že mi s tým dáte aspoň chvíľu pokoj.“
     „Pokoj? Alexander, ty sa musíš oženiť! Knieža de Rohan je vynikajúci spojenec, je spriaznený s tvojím švagrom, kniežaťom Burenským. Kráľ ti bude tlieskať a tvoje postavenie na dvore sa upevní ako nikdy pred tým!“
     „Postavenie? Len o toto ide? Kedysi sme sa nepohodli, keď ste mi nútili Annu Lisu, teraz mi dohadzujete Alžbetu de Rohan, nabudúce...“
     „Žiadne nabudúce nebude, Alexander. Rohanovci sú na vážkach, ak uzavrú spojenectvo s Uhorskom, český kráľ padne a Matej konečne vyhrá vojnu. Je to politika, mladý muž, je to v záujme Uhorska!“
     „V záujme Uhorska nasadzujem krk proti Turkom, matka, neponúknem mu aj svoju posteľ. Ja nie som kráľ...“
     „To nie si, ale z rodu Meranovcov pochádzala uhorská kráľovná!“
     „Nie!“ skríkol podráždene Alexander.
     „Alžbeta je mladá a krásna... Porodí ti synov, ktorí budú mať moc! Uvedomuješ si, že Beatrix je neplodná a že Matej nemá dediča? Že sa na uhorský trón vrhnú Jagelovci? Svoje deti budeš môcť ponúknuť tým najvznešenejším rodinám, syn môj.“
     „Kristepane! Počúvate sa vôbec?“
     „Chcem pre teba len to najlepšie, Alexander. Rodinné záväzky predstavujú moc!“
     „Moc? Matka, spamätajte sa! Povedal som nie. Nechcem chovnú kobylu, ak sa raz ožením, bude to preto, lebo to sám budem chcieť!“
     „Ja len dúfam, že za tou tvojou neochotou oženiť sa nie je niečo iné, či iná! Lebo ti hovorím, synak, ja to nikdy nedopustím!“
     Dvere buchli s takou silou, až sa zem otriasla. Dupot čižiem sa niesol priestornou dvoranou, až kým nebuchli ďalšie dvere. A potom nastalo ticho.
     Marica vykukla z výklenku a nevedela, kam sa podieť. S hrozivou jasnosťou si uvedomila svoje miesto. Ona, dcéra zemana z malej dediny v Hornom Uhorsku, nemá právo siahať na hviezdy.

 

 

Náhľad fotografií zo zložky Jana Pronská

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

krásna

(mary, 27. 9. 2011 21:09)

Nádherná kniha, všetky čo od Janky mám sú krásne, ale pri tej som plakala ako malé decko :-):-):-) nádherná

pacila sa mi ale...

(lusanna1, 25. 9. 2011 19:49)

knihu som tiez velmi rychlo precitala (2 dni), pacila sa mi, dokonca som si aj poplakala pri nej, no chybala mi tu "iskra", neviem to popisat, viac ma upútala kniha Hriech prvej noci, a Zlatníkova chovanica

ďakujem...

(Jana Pronská / knihovnica :) , 25. 9. 2011 12:54)

dievčatá, Vám i všetkým ostatným, ktorí mi napísali. Vaše slová sú naozaj ako tá povestná Pani Múza, ktorá človeka motivuje,poháňa a štartuje do ďalšej práce, do písania,ktoré je mojim koníčkom, radosťou, potešením. S každou ďalšou knihou cítim obrovskú zodpovednosť voči všetkým verným čitateľom i tým, ktorí moju knihu vezmú do ruky po prvý raz.
Za každý komentár, mail či odkaz vrelo ďakujem.

Skvele

(Boženka, 24. 9. 2011 18:22)

Aj mne sa veľmi páči táto kniha, ani sekundu som sa pri nej nenudila a chcem veľmi pekne podakovať skvelej autorke Jane Pronskej , že napísala take skvele dielo.....

úžasná

(Barca, 11. 9. 2011 20:13)

Janka už som ju doslova zhltla za dva dni, nemohla som sa od nej odtrhnúť, ale musela som kvôli mojej dcérke :) úžasná kniha, plná lásky, iskrenia, romantiky ale aj toho zlého ste teda nadelili hlavným hrdinom dosť, ale koniec bol šťastný a krásny... otec Marice bol iný surovec a o intrigánke Camille ani nehovorím, vrrr... Každopádne Janka ďakujem za príjemný čitateľský zážitok, musím si zaobstarať aj Vaše predošlé knihy :) a samozrejme sa teším na ďalší príbeh z nášho Slovenska a jeho histórie...

Krásna kniha

(júlia, 1. 9. 2011 17:48)

Mám prečítané všetky knihy od Janky Pronskej, a musím konštatovať, že každá jej vydaná kniha je lepšia ako predchádzajúca. Páčia sa mi všetky príbehy, ale tento ma zaujal zatiaľ najviac. Kniha je napísaná veľmi pútavo, dej rýchlo ubieha, hlavní hrdinovia veľmi sympatickí, jednoducho skvelé...