Choď na obsah Choď na menu
 


After – Sľub (Anna Toddová)

after-slub.jpg
Megaúspešný príbeh Tessy a Hardina pokračuje.

Určite si spomínate na prvý diel After – Bozk. Tento príbeh Anny Toddovej si na Wattpade, sociálnej sieti pre čitateľov a spisovateľov, prečítala neuveriteľná miliarda ľudí a stal sa jednou z najdiskutovanejších internetových kníh všetkých čias.
Anna sa pri písaní inšpirovala členom úspešnej britskej chlapčenskej skupiny One Directon Harrym Stylesom a vytvorila tak jednu z najfamóznejších fanúšikovských fikcií.
Filmové práva už zakúpila spoločnosť Paramount Pictures.

A teraz je tu pokračovanie After – Sľub.

 

Tessa sa dozvedá krutú pravdu o začiatkoch jej vzťahu s Hardinom. Už neraz sa presvedčila, že chlapec, ktorého miluje, býva krutý, ale také poníženie nečakala ani v najhoršom sne.

Musí sa zmieriť s tým, že Hardin navždy ostane... Hardinom. Že by sa v ňom až tak veľmi mýlila?

Rozum aj blízki jej radia, aby dala od Hardina ruky preč, nebola by prvá, ktorú potupil a odkopol. Kvôli Hardinovi odstavila na vedľajšiu koľaj všetko, na čom jej záležalo – školu, kamarátov, mamu, priateľa... ďalšie sklamanie by nezvládla. Mala by sa zachovať rozumne a vykašľať sa naňho, skôr než sa popáli ešte viac.

 

No ľahko sa povie, ťažšie spraví, najmä pri pomyslení na vášnivé noci strávené v jeho náručí. Elektrizujúce dotyky. Nenásytné bozky. Hardin sa pred ňou kajá, vie, že sa dopustil najhoršej chyby v živote. Dokáže sa však naozaj zmeniť? Tessu čaká jedno z najťažších rozhodnutí.

 

Anna Toddová žije s manželom v texaskom Austine. Vystriedala rôzne zamestnania,  predávala kozmetiku aj pracovala na daňovom úrade.
Odjakživa bola náruživá čitateľka, milovníčka chlapčenských hudobných skupín a romancí. Vďaka svojej spisovateľskej prvotine našla spôsob, ako spojiť všetky koníčky a svoje sny pretaviť do skutočnosti.

 

Začítajte sa do novinky After – Sľub:

 

Prológ

Hardin

Ľadový chlad betónu pod nohami ani sneh poletujúci okolo som necítil. Cítil som len priepasť, ktorá mi zívala v hrudi. Bezmocne som kľačal na kolenách a sledoval, ako Zedovo auto s Tessou na sedadle spolujazdca odchádza z parkoviska. 

Toto som teda nečakal – ani v najdivokejších snoch by som si nepomyslel, že niekedy pocítim takú bolesť. Žihadlo straty – tak to ktosi nazval. Nikdy som k dievčaťu neprechovával vrúcne city, nikdy som necítil potrebu s nejakou chodiť, považovať ju len za svoju a lipnúť na nej. Tento panický strach – totálnu a číru hrôzu, že ju stratím – som rozhodne nemal v pláne. Stávka mala prebehnúť hladko: vyspať sa s ňou, zhrabnúť prachy a  naparovať sa pred Zedom. Bežná rutina. Lenže situácia sa vyvinula celkom inak.Namiesto toho sa to blond dievča v dlhých sukniach, posadnuté písaním dlhočizných zoznamov vecí, ktoré má urobiť, vkrádalo do môjho srdca, až kým som sa do nej pozvoľna nezamiloval tak veľmi, až to presahovalo moje chápanie. Ako veľmi ju ľúbim, to som si uvedomil, až keď som zvracal do umývadla po tom, ako som svojim debilným priateľom ukázal dôkaz jej ukoristeného panenstva. Cítil som odpor k tomu, čo robím, každú sekundu... ale nezastavil som sa. 

Vyhral som stávku, ale prehral to jediné, čo ma kedy robilo šťastným. A spolu s tým som prišiel o každý gram dobra, ktorý mi vo mne samom ukázala. Stál som tam premočený od snehu a chcelo sa mi viniť otca z toho, že na mňa preniesol svoju závislosť, mamu z toho, že s ním zostala pridlho a pomohla tak zo mňa stvoriť vyšinuté decko, a napokon viniť Tessu za to, že sa so mnou vôbec dala do reči.  Dopekla, chcel som obviňovať všetkých.

Ale nemohol som. To ja. Ja som zničil Tessu a všetko, čo sme mali.

Urobím však čokoľvek, aby som svoje omyly odčinil. 

Kam teraz šla? Nájdem ju ešte vôbec?

 

Prvá kapitola

Tessa

„Trvalo to vyše mesiaca,“ neveriaco som zo seba vyrazila pomedzi vzlyky, keď Zed končil rozprávanie o tom, ako vlastne k stávke došlo. Začínalo mi byť zle od žalúdka.  Zatvorila som oči, aby sa mi trochu uľavilo. 

„Ja viem. Stále za nami chodil s výhovorkami, žiadal viac času a znižoval sumu, ktorú mal vyhrať. Bolo to vážne divné. Všetci sme si mysleli, že je posadnutý víťazstvom – akože nám chce niečo dokázať alebo čo – ale teraz tomu konečne rozumiem.“ Zed na chvíľu zmĺkol a očami mi skenoval tvár. „Nehovoril o ničom inom. A potom, v ten deň, keď som ťa volal s nami do kina, strašne vyvádzal. Keď si už bola preč, totálne na mňa vyletel, vraj sa ti mám vyhýbať. Len som sa mu vysmial, myslel som, že je opitý.“ 

„Povedal ti... povedal ti, čo sa stalo pri rieke? A o tom... o tom ostatnom?“ Ani som nevládala dýchať, kým som vyslovovala tieto otázky. Ľútosť v jeho očiach mi bola dostatočnou odpoveďou. „Bože môj,“ zakryla som si rukami tvár.

„Povedal nám všetko... a tým mám na mysli všetko....“ potichu vytisol Zed.

Neprehovorila som ani slovo, len som vypla mobil. Odkedy som odišla z baru, neprestával vibrovať. Hardin nemal nijaké právo volať mi.

„Kde máš nový internát?“ Pri Zedovej otázke som si uvedomila, že sme blízko univerzitného areálu.

„Nebývam na internáte. S Hardinom sme...“ nebola som schopná ani dohovoriť. „Presvedčil ma, aby som sa k nemu nasťahovala, akurát pred týždňom.“

„To vážne?“ vyletelo zo Zeda.

„Vážne... On je neskutočne... skrátka...“ jachtala som, márne hľadajúc slová na vyjadrenie Hardinovej krutosti. 

„Nečakal som, že to zájde tak ďaleko. Myslel som, že keď už sme videli ten... vieš, dôkaz... znovu to bude starý Hardin, každý večer iná baba. Ale potom sa vyparil. Takmer sa medzi nami neukázal, okrem tej noci, keď prišiel do dokov a chcel mňa a Jacea prehovoriť, aby sme ti nič nepovedali. Núkal Jaceovi slušné peniaze, ak bude držať jazyk za zubami.“

„Peniaze?“ zopakovala som. Hardin už nemohol klesnúť hlbšie. S každým nechutným odhalením sa priestor v Zedovom aute okolo mňa scvrkával.  

„Hej. Jace to, samozrejme, odbil smiechom a povedal mu, že ti nič nepovie.“

„A ty nie?“ zaujímala som sa. Pred očami sa mi vynorili Hardinove rozbité hánky a Zedova tvár.

„Nie tak celkom... Povedal som mu, že ak ti to sám čoskoro nepovie, urobím to ja. To sa mu zjavne nepáčilo,“ povedal Zed a rukou urobil gesto k svojej tvári. „Ak ti to pomôže cítiť sa lepšie, fakt si myslím, že mu na tebe záleží.“

„Nezáleží. A ak áno, je to jedno,“ rezignovane som si oprela hlavu o okno.

Hardinovi priatelia boli informovaní o každom bozku a dotyku, mali naservírovanú každú našu chvíľu. Moje najintímnejšie chvíle. Moje jediné intímne chvíle vôbec neboli len moje.

„Nevrátime sa do môjho bytu? Neber to ako nátlak, ani sa nechcem vtierať. Mám skrátka gauč, na ktorom môžeš spávať, kým si... nedáš veci do poriadku,“ ponúkol mi Zed.

„Nie. Nie, ďakujem ti. Ale môžem si požičať tvoj telefón? Musím zavolať Landonovi.“ 

Zed kývol hlavou k telefónu v držiaku a mne na kratučký okamih preblesklo mysľou, aké by to bolo bývalo, keby som sa na Zeda vtedy po vatre nebola vykašľala kvôli Hardinovi. Nebola by som sa dopustila všetkých týchto omylov. 

Landon zdvihol na druhé zvonenie a presne ako som čakala, hneď ma pozval k sebe. Jasné, že som mu nepovedala, čo sa stalo. Landon mal skrátka milú povahu. Povedala som Zedovi jeho adresu. Väčšinu jazdy cez mesto Zed mlčal. 

„Nedaruje mi, že som ťa odviezol niekam inam, a nie k nemu,“ prehovoril napokon. 

„Aj by som sa ti ospravedlnila... ale vy ste si, chlapci, sami na vine,“ uvoľnila som priechod svojej úprimnosti. I keď práve Zeda mi bolo trochu ľúto, pretože som verila, že mal lepšie úmysly než Hardin. Moje rany však boli príliš čerstvé, aby som nad tým teraz čo i len premýšľala.

„Ja viem.“ 

„Ak by si čokoľvek potrebovala, brnkni mi,“ ponúkol sa znovu. Prikývla som a vystúpila z auta. 

Na studenom vzduchu sa môj dych menil na teplé obláčiky pary. Ja som však chlad necítila. Necítila som nič.

Landon bol môj jediný priateľ, ale býval v dome Hardinovho otca. Nemohla som si nevšimnúť túto iróniu.

„Dnes to vonku riadne sype,“ Landon ma náhlivo ťahal dnu a žartovne ma pritom karhal: „Kde máš kabát?“ Keď ma však zbadal vo svetle, o krok ustúpil. „Čo sa stalo? Čo ti spravil?“ 

Pohľadom som prebehla miestnosť v nádeji, že Ken a Karen nie sú dolu. „Je to tak vidieť?“ Utrela som si slzy.

Landon si ma privinul. Znovu som si osušila oči. Na vzlykanie mi už neostala sila, fyzická ani emocionálna. Na toto už plač nestačil.

Podal mi pohár vody so slovami: „Choď hore do svojej izby.“ 

Vytlačila som zo seba úsmev, ale keď som vyšla hore schodmi, nejaký zvrátený inštinkt ma viedol rovno k Hardinovým dverám. Keď som si to uvedomila, bolesť, ktorá nemala ďaleko od toho, aby znovu prepukla, vo mne zavírila ešte mocnejšie. Radšej som sa rýchlo zvrtla a pobrala sa cez chodbu k svojej izbe. Ako som otvárala dvere, rozblčali sa vo mne spomienky na noc, keď som utekala po chodbe za Hardinom kričiacim zo spánku. Teraz som v rozpakoch sedela na posteli v „mojej izbe“ a premýšľala, čo ďalej.

O pár minút sa zjavil  Landon a sadol si vedľa mňa. Posadil sa dosť blízko, aby prejavil starosť, a zároveň dosť ďaleko, aby medzi nami zachoval zdvorilú vzdialenosť, ako už bolo jeho zvykom.

„Chceš o tom hovoriť?“ spýtal sa vľúdne.

Prikývla som. Opakovať celú ságu odznova síce bolelo viac, než sa o nej vôbec dozvedieť, keď som sa však vyrozprávala Landonovi, malo to na mňa takmer oslobodzujúci účinok, a poznanie, že aspoň jedna osoba nevedela po celý čas o mojom ponížení, mi bolo útechou.

Landon ma po celý čas počúval nehybný ako skala, takže som vôbec nedokázala odhadnúť, čo mu beží hlavou. Chcela som vedieť, čo si po mojich slovách myslí o svojom nevlastnom bratovi. Čo si myslí o mne. Ale len čo som dohovorila, Landon vyskočil so zúrivou energiou. 

„To nemôže byť pravda! Čo sa mu, dofrasa, porobilo! Už som si myslel, že sa z neho stáva takmer.... slušný... a on urobí – toto! To nie je normálne! Nemôžem uveriť, že ti spravil niečo také, a práve tebe. Prečo chce zničiť to jediné, čo má?“

Landon sotva dohovoril, keď zrazu prudko mykol hlavou smerom k dverám.

A potom som to začula aj ja: kroky náhliace sa hore schodmi. Nie obyčajné kroky, ale horúčkovitý dupot  ťažkých topánok na drevených schodoch.

„Je tu,“ zvolali sme obaja naraz. Zlomok sekundy som dokonca zvažovala, že sa skryjem v šatníku. 

Landon na mňa uprel výraz veľmi vážneho dospelého. „Chceš sa s ním stretnúť?“ 

Zúfalo som zavrtela hlavou. Práve, keď Landon vykročil k dverám, aby ich zavrel, vrezal sa do mňa Hardinov hlas. 

„Tessa!“ 

Landon mal ruku takmer na kľučke, keď dnu vrazil Hardin, preletel popri Landonovi a zastal uprostred izby. Vstala som. Landon, nezvyknutý na takéto situácie, tam len ohromene stál.

„Tessa, vďakabohu. Vďakabohu, tu si,“ vydýchol si Hardin a rukami si prešiel po vlasoch.

Pri pohľade naňho mi zovrelo hruď. Odvrátila som sa a sústredene som zízala na stenu.

„Tessa, bejby. Musíš ma vypočuť. Prosím, len...“

Bez slova som k nemu vykročila. V očiach mu zasvietila nádej a vystrel ku mne ruky, ale keď som len pokračovala ďalej popri ňom, ešte som zahliadla, ako nádej v ňom vyhasína. 

Dobre.

„Hovor so mnou,“ prosíkal.

Odmietavo som pokrútila hlavou a postavila som sa vedľa Landona.  „Nie – už nikdy viac s tebou neprehovorím!“  zvolala som.

Hardin pristúpil bližšie: „To nemyslíš vážne...“ 

„Nepribližuj sa ku mne!“ zajačala som, keď sa ma snažil chytiť za rameno. 

Landon sa postavil medzi nás a položil nevlastnému bratovi ruku na plece.

„Hardin, choď už!“ 

Hardin zaťal zuby, pohľad horúčkovito prenášal zo mňa na Landona a späť. „Dopekla, Landon, nepleť sa do toho.“

Ale Landon neustúpil. Bolo mi jasné, že Hardin zvažuje, čo spraviť: či stojí za to vraziť Landonovi hneď teraz a tu, pred mojimi očami. 

Zrejme si to rozmyslel, pretože sa len zhlboka nadýchol.

„Prosím... nechaj nás na chvíľu,“ precedil pomedzi zuby, snažiac sa zachovať pokoj. 

Landon pozrel na mňa. Môj pohľad ho prosil.

„Nechce s tebou hovoriť,“ obrátil sa Landon späť k Hardinovi.

„Doriti, nehovor  mi, čo chce!“ zreval Hardin, päsť mu vyletela do steny a zanechala v sadrokartóne preliačinu.

Uskočila som a znovu som sa rozplakala. Teraz nie, teraz nie, úporne som sa snažila v duchu ovládnuť svoje emócie. 

„Hardin, odíď,“ skríkol Landon práve vo chvíli, keď sa na prahu objavili Ken a Karen. 

To nie! Nemala som sem chodiť.

„Čo sa tu, dočerta, deje?“ spýtal sa Ken.

Nik neprehovoril. Karen mi venovala súcitný pohľad a Ken zopakoval otázku.

Hardin zamračene zazeral na otca. „Chcem hovoriť s Tessou, ale Landon to nechce pochopiť!“

Ken sa otočil k Landonovi, potom ku mne. „Čo si urobil, Hardin?“

Tón jeho hlasu prechádzal zo znepokojeného do... nahnevaného? Nedokázala som to presne určiť.

„Nič! Doriti!“ Hardin rozhodil rukami vo vzduchu.

„Všetko zbabral, to spravil, a Tessa teraz nemá kam ísť,“ osvetľoval im Landon situáciu. 

Chcela som prehovoriť, akurát som netušila, čo povedať. 

„Má kam ísť, môže ísť domov. Tam patrí... ku mne,“ hlesol Hardin.

„Hardin sa po celý čas s Tessou zahrával – nedá sa ani opísať, čo jej spravil!“ vyhŕklo z Landona. Karen zalapala po dychu a pristúpila ku mne. 

Doslova som sa zmenšovala. Ešte nikdy som sa necítila taká obnažená a malá. Nechcela som, aby sa to Ken a Karen dozvedeli... ale možno na tom až tak nezáležalo, pretože po dnešnom večere ma už isto nebudú chcieť ani vidieť. 

„Chceš s ním ísť?“ Kenova otázka prerušila moje zmenšovanie.

Pokorne som pokrútila hlavou.

„Ja bez teba neodídem,“ zahrmel Hardin a vykročil ku mne. Stiahla som plecia. 

„Asi by si mal odísť, Hardin,“ Kenove slová ma prekvapili.

„Prosím?“ Hardinovu tvár zastrela tmavá červeň, ktorá neznamenala nič iné než besnenie. „Mal by si byť rád, že som vôbec prišiel do tvojho domu – a ty si dovolíš vyhadzovať ma?“ 

„Veľmi ma teší, ako sa náš vzťah posunul, synak, ale dnes musíš odísť.“

Hardin znovu rozhodil rukami. „Tak to je vrchol. A kým je pre teba ona?“ 

Ken pozrel na mňa, potom späť na syna. „Nech už si jej vykonal hocičo, dúfam, že to stálo za stratu toho jediného dobrého, čo si mal,“ povedal Ken a sklonil hlavu.  

Neviem, či to spôsobil šok z Kenových slov, alebo či jeho zúrivosť skrátka dosiahla vrchol a vyvalila sa z neho von, ale Hardin stíchol, letmo na mňa pozrel a vypochodoval z izby. Nik neprehovoril, len sme načúvali jeho pevným krokom dolu schodmi. 

Keď ticho, ktoré nastalo v dome, preťalo zatresnutie vchodových dverí, s plačom som sa obrátila ku Kenovi: „Veľmi ma to mrzí. Pôjdem. Toto som naozaj nepredpokladala.“ 

„Nie, zostaneš tu tak dlho, ako budeš potrebovať. Si tu vždy vítaná,“ riekol Ken a spolu s Karen ma objali. 

„Nechcela som, aby sa kvôli mne stalo medzi vami čosi takéto,“ povedala som, lebo ma gniavil strašný pocit z toho, ako Ken musel vyhodiť vlastného syna. 

Karen ma chytila za ruku a stisla mi ju. Ken na mňa uprel roztrpčený a vyčerpaný pohľad a povedal: „Tessa, mám Hardina rád, ale obaja predsa vieme, že bez teba by sa medzi nami nemalo čo stať.“

Druhá kapitola

Tessa

 

Stála som pod sprchou tak dlho, ako som vládala, voda mi len tak stekala po tele. Chcela som, aby ma očistila, trochu mi upokojila zmysly. Horúca sprcha mi však nepriniesla úľavu, v akú som dúfala. Netušila som, čo by dokázalo utíšiť zvieravú bolesť vo mne. Zdalo sa mi, že tá bolesť sa už nikdy neskončí. Že už navždy zostane mojou súčasťou. Bola ako organizmus, ktorý začal vo mne žiť, aj ako hlbočina, ktorá sa neustále zväčšovala.

„Tá stena ma vskutku mrzí. Chcela som zaplatiť za opravu, ale Ken o tom nechce ani počuť,“ zverila som sa Landonovi, keď som si prečesávala mokré vlasy. 

Landon ma so zvrašteným čelom chlácholivo pohladil po chrbte. „Netráp sa pre to. Máš toho teraz dosť.“

„Nechápem, ako sa môj život mohol takto zvrtnúť. “ Hľadela som priamo pred seba, vyhýbajúc sa pohľadu môjho najlepšieho priateľa. „Pred tromi mesiacmi dávalo všetko zmysel. Mala som Noaha, ktorý by mi nikdy niečo také neurobil. Mala som dobrý vzťah s mamou a predstavu o budúcnosti. A teraz nemám nič. Doslova nič. Ani neviem, či sa mám vrátiť na stáž, lebo Hardin tam buď za mnou príde, alebo presvedčí Christiana Vancea, aby ma vyrazil – a to len z dôvodu, že je to v jeho silách.“ Z postele som vzala vankúš a silno som ho stískala v rukách.  „On nemal čo stratiť, ale ja áno. Nechala som ho, aby mi všetko vzal. Môj život pred ním bol jednoduchý a jasný. Teraz... po ňom... je len... život po ňom.“ 

Landon roztvoril oči v údive. „Tessa, stáže sa nesmieš vzdať. Už ťa pripravil o dosť. Nedovoľ mu vziať ti aj to, prosím,“ doslova žobral. „Na tomto živote po ňom, bez neho, je dobré to, že ho môžeš žiť, ako len chceš. Môžeš začať úplne odznova.“ 

Vedela som, že má pravdu, ale nebolo to také jednoduché. V mojom živote bolo teraz všetko spojené s Hardinom, ešte aj farba na mojom aute. Bol ako povrázok, ktorý držal môj život pohromade. Bez neho mi z toho, čo kedysi bývalo mojím životom, ostali len trosky.

Napätie vo mne trochu opadlo. Na Landonove slová som len vlažne prikývla.

„Nechám ťa odpočinúť si,“ pousmial sa na mňa Landon. Potom ma objal a odišiel. 

„Myslíš, že to niekedy prestane?“ spýtala som sa ho.

Landon zastal a otočil sa ku mne.

„Čo?“

Takmer som šepkala: „Či to niekedy prestane bolieť?“ 

„Neviem... Dúfam však, že áno. Čas vylieči... takmer každú bolesť,“ povedal  a venoval mi ten najupokojujúcejší spoly úsmev – spoly úškrn, akého bol schopný.

Nevedela som, či ma čas vylieči alebo nie. Ale vedela som, že ak nie, tak to neprežijem.

 

Na druhé ráno ma Landon rozhodne, ale v medziach svojej typickej zdvorilosti vyduril z postele, aby som nezmeškala na stáž. Ukradla som si chvíľu na napísanie poďakovania pre Kena a Karen a znovu som sa ospravedlnila za dieru v stene, ktorá zostala po Hardinovi. Landon cestou mnoho nenahovoril, ale spoza volantu sa podchvíľou ku mne otáčal, aby ma povzbudil úsmevmi a krátkymi bonmotmi, na ktoré nemám zabúdať. Stále som sa však cítila strašne.

Pri príchode na parkovisko sa mi do pamäti vkradli spomienky. Hardin na kolenách v snehu. Zed mi objasňuje pozadie stávky. Rýchlo som odomkla auto a nasadla, aby som ušla pred studeným vzduchom. Pri pohľade do spätného zrkadielka som sa zdesila. Oči som mala stále červené a lemované tmavými kruhmi. Napuchnuté vačky pod očami dotvárali imidž ako z hororového filmu. Rozhodne budem potrebovať viac mejkapu, než som si myslela. 

Vo Walmarte, jedinom obchode otvorenom nablízku v tomto čase, som si kúpila všetko potrebné na zamaskovanie svojich pocitov. Na skutočnú snahu vylepšiť si vzhľad mi však chýbala sila či energia, takže som si nebola istá, či budem vyzerať oveľa lepšie.

Ani som nebola ďaleko od pravdy: keď som sa zjavila vo vydavateľstve, Kimberly len zalapala po vzduchu. Snažila som sa nasadiť úsmev, Kimberly však okamžite vyskočila od stola a začala sa vypytovať:

„Tessa, moja milá, je ti niečo?“ 

Chabo som potriasla hlavou. „To vyzerám tak zle?“ 

„Nie, pravdaže nie,“ ohľaduplne klamala Kimberly. „Vyzeráš len...“ 

„Vyčerpane. Lebo som. Záverečné skúšky ma riadne zničili,“ vymýšľala som si. 

Kimberly prikývla a milo sa na mňa usmiala, ale jej oči som cítila na chrbte celý čas, ako som kráčala chodbou k svojim dverám.

Deň sa vliekol, zdalo sa, že nebude mať konca, až kým napoludnie na dvere nezaklopal pán Vance.

„Dobrý deň, Tessa,“ pozdravil s úsmevom. 

„Dobrý deň,“ podarilo sa mi zo seba dostať.

„Chcel som len nakuknúť a povedať ti, že som veľmi spokojný s tvojou doterajšou prácou.“ Svoje slová potvrdil spokojným úsmevom. „Pracuješ lepšie a dôslednejšie než mnohí moji skutoční zamestnanci.“ 

„Ďakujem, veľmi si to vážim,“ povedala som a vnútorný hlas mi okamžite pripomenul, že túto stáž mám len vďaka Hardinovi.

„A preto by som ťa tento víkend rád pozval na konferenciu do Seattlu. Často to býva riadna nuda, ale je to o digitálnom publikovaní, „pozdrav z budúcnosti“ a tak. Stretneš mnoho ľudí, niečo sa naučíš. O pár mesiacov v Seattli otváram pobočku a mám tam dohodnutých pár stretnutí,“ zasmial sa. „Tak čo povieš? Všetky náklady sú hradené, odchádzame v piatok popoludní. Hardin je vítaný, ak sa k nám pridá. Nie na konferenciu, ale do Seattlu,“ dodal so zasväteným úsmevom. 

Keby len tak vedel, ako to medzi nami je v skutočnosti.

„Samozrejme, veľmi rada pôjdem. Veľmi vám ďakujem za pozvanie,“ odvetila som a nedokázala som stlmiť nadšenie a bezprostrednú úľavu, že sa mi konečne pritrafilo niečo normálne.

„Výborne! Poviem Kimberly, aby ťa informovala o podrobnostiach a vysvetlila ti, ako preplácať náklady...“ drmolil ďalej, ale ja som ho už nevnímala. 

Myšlienka na cestu na konferenciu bola miernou náplasťou na moju bolesť. Dostanem sa ďalej od Hardina, ale Seattle mi na druhej strane pripomenul, že ma tam Hardin chcel vziať. Zamoril každú stránku môjho života, vrátane celého štátu Washington. Mala som pocit, že steny kancelárie na mňa padajú, vzduch v miestnosti hustne. „Je ti dobre?“ ozval sa pán Vance s obočím zvrašteným v obave.

„Hmm, hej, len... ešte som dnes nejedla a v noci som dobre nespala.“  

„Pokojne choď domov, prácu môžeš dokončiť potom doma,“ navrhol pán Vance.

„Nič mi nie je – “  

„Nie, len choď domov. Nemáme tu záchranku. Zvládneme to bez teba,“ ubezpečil ma kývnutím ruky a pobral sa preč.

Zbalila som si veci a v zrkadle na toalete som skontrolovala, ako vyzerám – áno, stále strašne. Keď som sa chystala nastúpiť do výťahu, začula som Kimberly volať moje meno.

„Ideš domov?“ spýtala sa. Prikývla som. „Hardin má zlú náladu, len aby si vedela.“ 

„Čože? Ako to vieš?“

„Práve ma preklína, že som ho k tebe neprepojila,“ vysvetľovala Kimberly s úsmevom. „Ani keď volal po desiaty raz. Domyslela som si, že ak by si s ním chcela hovoriť, mala by si zapnutý mobil.“

„Ďakujem ti,“ povedala som, s nevypovedanou vďačnosťou, že je taká pozorná. Keby sompočula Hardinov hlas v telefóne, kráter utrpenia by sa vo mne prehlboval ešte rýchlejšie.

Podarilo sa mi dostať sa k autu skôr, než by som sa znovu zrútila. Moje vnútorné rozpoloženie sa ešte zhoršilo, keď ma nemalo čo rozptýliť, keď som ostala sama len s myšlienkami a spomienkami. A, prirodzene, keď som v telefóne uvidela pätnásť zmeškaných hovorov od Hardina a správu, že mám desať nových správ, ktoré však nebudem čítať. 

Keď som sa vzchopila dosť na to, aby som zvládla šoférovať, urobila som to, čoho som sa po celý čas desila: zavolala som mame.

Zdvihla na prvé zazvonenie. „Haló?“ 

„Mama,“ vzlykala som do telefónu. Pri vyslovení toho slova som mala zvláštny pocit, ale v tej chvíli som potrebovala útechu od matky. 

„Čo ti spravil?“ 

Z toho, že toto bola prvá reakcia každého, s kým som hovorila, som pochopila, aké očividné bolo pre všetkých nebezpečenstvo spojené s Hardinom, a aká nevšímavá som bola ja.

„Ja... on...“ nedokázala som ani vytvoriť súvislú vetu. „Môžem prísť domov, len na dnes?“ 

„Samozrejme, Tessa. Uvidíme sa o dve hodiny,“ povedala a zložila. 

Lepšia reakcia, než som očakávala, ale nie taká vľúdna, v akú som dúfala. Kiežby sa matka viac podobala na Karen, milujúcu a akceptujúcu každý nedostatok. Kiežby sa dokázala obmäkčiť, aspoň natoľko, aby som pocítila útechu, akú dáva matka. Matka, ktorá miluje a dokáže utešiť v bolesti.  

Pri výjazde na diaľnicu som vypla telefón, aby som náhodou nespravila nejakú hlúposť, ako napríklad prečítala si niektorú z Hardinových správ.