Choď na obsah Choď na menu
 


Bez rozlúčky (Samantha Youngová)

bez-rozlucky.jpg
Jeho láska k tebe bola sebecká. Chcel ťa mať iba pre seba, váš vzťah by sa bol skončil katastrofou. Ale ty... ty, zlatko, vedz, že hoci si ho neľúbila tak ako on teba, vďaka tebe prežil vo svojom krátkom živote krásne roky...
A slzy jej zataiľ stekali po peknej tvári.

 

Je tu ďalšia kniha obľúbenej autorky Samanthy Youngovej Bez rozlúčky. Môžete si ju hneď teraz stiahnuť do čítačky alebo tabletu a vychutnať si vzrušujúci, vášnivý a zaláskovaný príbeh.
 „Dala by som hocičo za to, aby som ho mohla ľúbiť tak hlboko ako on mňa. Hocičo. Lásku si však nemožno vynútiť.“

Nora O’Brienová uteká z Ameriky do vysnívaného Škótska v  presvedčení, že je to správny krok. O tri roky však ostáva sama, v spoločnosť jej robí iba vina a ľútosť...
... kým jej do života nevstúpi Aidan Lennox.

Príťažlivý Škót je starší, skúsenejší hudobný producent a skladateľ. Nora vzťah s ním spočiatku rázne odmieta. Napokon ich spojí smiech aj vášeň. Život však Aidanovi ukáže svoju krutosť a on namiesto toho, aby hľadal oporu v Nore, zmizne. Po jeho náhlom odchode Nora precitne. Hnev i bolesť ju vyburcujú, aby vzala svoj osud do vlastných rúk a konečne si splnila sny. Študuje na univerzite, hrá v divadle a po dlhom čase má pocit, že všetko v poriadku. Vyhýba sa vzťahom a sústredí sa iba na vytýčené ciele. Na prvý pohľad je to také jednoduché... kým sa znova neobjaví Aidan a z neznámych dôvodov ju nenávidí.

 

Samantha Youngová je škótska spisovateľka, bestsellerová autorku New York Times a USA Today.
V jej tvorbe dominuje najmä pikantná séria Dublin Street, ktorá je Samanthiným debutom v oblasti literatúry pre dospelých, a samostatný román Hrdina.
V slovenčine už vyšlo od nej 7 kníh: Dublin Street, London Road, Jamaica Lane, India Place, Scotland Street, Hrdina a Mesačné svetlo na Nightingale Way.

 

Prečítajte si prvé strany z knihy Bez rozlúčky:

Edinburgh, Škótsko
Október 2015

Mama mojej najlepšej kamarátky raz povedala: „Človek by sa nazdával, že ľudské telo po obrovskom žiali už nezvládne ďalší príval smútku. Srdce je však prekvapujúco odolné.“
Keďže patrila k najodvážnejším ľuďom, akých poznám, jej slová mi utkveli v pamäti. Mala pravdu. Srdce väčšiny ľudí znesie stratu aj žiaľ.
Nikto však nespomenul pocit viny a ľútosť ani to, že dokážu človeka prenasledovať ešte dlho po tom, čo utrpel stratu.
Nechcela som, aby ma prenasledovali. Napokon, kto by chcel? Preto som predstierala, že som v poriadku, a sústredila sa iba na prácu. No nie na prácu predavačky v rozkošnom butiku s oblečením v Old Towne. Touto som len tak-tak zaplatila účty. Preto som čo najčastejšie nadčasovala a preto som teraz meškala do svojej druhej práce.
Vlastne nie celkom práce. Znamenala pre mňa viac.
„Nora, obslúžiš zákazníčku?“ Vo dverách do šatníka, ktorý sme honosne nazývali miestnosť pre personál, sa objavila hlava Leah. „Kam sa zberáš?“
Vyložila som si ruksak na chrbát a preletela popri nej. „Mala som končiť o dvanástej. A už minulo päť.“
„Ešte tu nie je Amy.“
„To je mi ľúto. Ale musím ísť do nemocnice.“
Vypleštila oči. „Och? Stalo sa niečo?“
Život sa stal.
„Hm, prepáčte...“ Dievča stojace pri pulte už vyzeralo podráždene. „Môže mi niekto pomôcť, prosím?“
Leah sa k nej otočila a ja som využila príležitosť, aby som vybehla z obchodu a nemusela nič vysvetľovať. Šéfka už pravdepodobne oľutovala, že ma zamestnala. Vzala dve Američanky: Amy a mňa. Iba jedna z nás však spĺňala predstavu o priateľskosti a extrovertnosti nášho národa.
Hádajte ktorá.
Niežeby som si dobre neplnila pracovné povinnosti ani som nebola nepriateľská. Jednoducho som však nemala vo zvyku vešať neznámym ľuďom na nos veci zo svojho súkromia. Amy a Leah nerobilo problém rozoberať všetko od obľúbenej farby po schopnosť ich partnera priviesť ich v piatok v noci k orgazmu.
Vyšla som z obchodu a ponáhľala sa hore kopcom po dláždenej ceste na Royal Mile. Narastala vo mne úzkosť. Bolo to hlúpe, veď deti mi nikam neutečú, aj tak sa mi však nepáčila predstava, že meškám. Za tie týždne, čo za nimi chodím, som ešte nemeškala. A to som sa ešte musela prezliecť skôr, ako ma uvidia.
Edinburgh má povesť veterného mesta a dnes akoby sa rozhodol ukázať mi prečo. Vzdorovala som nárazom ľadového vetra a rozmýšľala, či sa mi tým nesnaží niečo povedať. Spomeniem si raz na tento deň so želaním, aby som ho počúvla a otočila sa? Takéto čudné myšlienky ma v poslednom čase prepadali ustavične. Žila som vo svojom svete.
Minimálne raz do týždňa som sa im však ubránila.
Ako dnes.
Dnešok patril deťom.
Pridala som do kroku a skrátila inokedy dvadsaťminútovú cestu na pätnásťminútovú. Nebyť toho prekliateho vetra šla by som ešte rýchlejšie. Dobehla som na oddelenie a takmer sa šmykla. Spotená a zadychčaná som zašla za sestričkami, ktoré sa na mňa prekvapene pozreli.
„Ahojte,“ vydýchla som.
Jan a Trish ma privítali úsmevom. „Rozmýšľali sme, či dnes prídeš,“ ozvala sa Jan.
Aj ja som sa usmiala. „Zabráni mi v tom iba choroba alebo smrť.“
Pochopila. Zasmiala sa a vybrala sa ku mne. „Deti čakajú v spoločenskej miestnosti.“
„Kde sa môžem prezliecť predtým, ako ma uvidia?“
Pobavene pokrútila hlavou. „To by im neprekážalo.“
„Viem,“ mykla som plecami.
„Alison je v spoločenskej miestnosti, takže jej kúpeľňa je voľná.“ Ukázala na chodbu vedúcu opačným smerom.
„Ďakujem. O dve minúty som späť,“ sľúbila som.
„Obaja sú už tu,“ prezradila mi Jan.
S úľavou som prikývla a ponáhľala sa cez Alinu prázdnu súkromnú izbu do kúpeľne. Dvere sa za mnou zabuchli.
Vyzliekla som si sveter a džínsy a už sa ma zmocňovalo vzrušenie ako vždy, keď som s nimi mala stráviť čas. Naozaj išlo o ne.
Naozaj.
„Ide iba o ne,“ pripomenula som si nahlas.
Natiahla som si zelené legínsy a košeľu a práve som si chcela zapnúť gombíky, keď sa dvere do kúpeľne otvorili.
Stuhla som a hľadela do známych očí, ktoré ma prepaľovali.
Vysokou postavou so širokými plecami takmer vyplnil celé dvere.
Otvorila som ústa s úmyslom zistiť, o čo mu ide, slová sa však vo mne zasekli. Prešiel mi pohľadom od očí k perám, od hlavy po päty a späť. Pristavil sa mi na podprsenke pod rozopnutou košeľou a napokon sa mi planúcim pohľadom zadíval do očí.
Jeho tvár nadobudla rozhodný výraz.
Zaplavila ma zmes strachu, vzrušenia a nervozity. Vošiel do kúpeľne a zamkol dvere. Napokon som precitla.
„Čo to robíš?“ Narazila som do steny za sebou.
Pomaly, s pobavením v očiach, sa vybral ku mne ako dravec ku koristi. „Peter Pan tuším nikdy nevyzeral tak sexi.“
Aká smola, že škótsky prízvuk bol mojou slabosťou.
Inak by som neskončila tak ďaleko od domova.
Ba čo viac, začínala som si myslieť, že mojou slabosťou je aj on. „Nie.“ Snažila som sa ho zastaviť rukami, on sa mi však hruďou pritisol rovno na ne a zakryl mi ruku svojou, takou veľkou oproti mojej. Po chrbte mi prebehla triaška. So zatajeným dychom som pozorovala, ako sa ku mne blíži, až kým medzi nami neostal hádam ani centimeter priestoru. Bola som oproti nemu taká malá, až som musela zakloniť hlavu, aby som sa mu pozrela do očí.
Horeli. A to pri pohľade na mňa, tak ako ešte nijakému mužovi.
Ako som mu mala odolať?
A predsa som musela. Zachmúrila som sa. „Mal by si ísť.“
Namiesto odpovede sa na mňa celým telom pritlačil a mňa zachvátila horúčava. Od vzrušenia mi stiahlo podbruško, šteklilo ma medzi nohami a bradavky mi stuhli.
Nahnevaná na svoje telo aj naňho som doňho strčila, ale akoby som bojovala s betónovým múrom. „Toto je úplne nevhodné,“ zasyčala som.
Chytil mi ruky a jemne, ale rozhodne mi ich pritisol o stenu nad hlavou. Nechtiac som k nemu vypla hruď a zalapala po dychu od toho, ako mi navierali prsia.
Neušlo mu to a pohľad mu potemnel. Sklonil sa ku mne.
„Nie,“ pokrútila som hlavou. Nepáčil sa mi vlastný chladný hlas, ale pokračovala som: „Nie som nijaká jaskynná žena a ty nie si jaskynný muž.“
Myklo mu perami. „Škoda. Často popieraš samu seba a to, čo chceš?“
„Nie, ale myslím hlavou, nie vagínou.“
Zasmial sa a teplým dychom mi obmyl pery.
Zbožňovala som jeho smiech. Ešte väčšmi to, keď sa rozosmial vďaka mne. Potreboval to viac než čokoľvek iné. Ten zvuk ma vzrušoval, podbruško sa mi pri ňom vlnilo od rozkoše. Nezrádzalo ma iba telo, ale aj srdce.
Akoby si túto myšlienku prečítal v mojich očiach, pustil mi jednu ruku a chladnými prstami mi zovrel prsník, priamo nad srdcom. Taký intímny dotyk mi vyrazil dych. Spýtal sa: „Napadlo ti niekedy myslieť aj týmto?“
„Môj ľavý prsník nie je bohvieaký mysliteľ,“ vyhla som sa odpovedi.
Uškrnul sa. „Vieš, čo mám na mysli, Pixie.“
„Nevolaj ma tak.“
Jeho výraz sa zmenil na zamyslený. „Myslel som, že sme kamaráti.“
„Boli sme. Predtým, ako si ma pritlačil o stenu.“
„Vďaka za pripomenutie.“ Znova mi pritlačil voľnú ruku o stenu. Zagánila som naňho. Ani sa nemykol. „Keby si sa naozaj hnevala, bránila by si sa.“
Začervenala som sa. „To by bolo márne. Si obor.“
„Vieš, že ťa pustím. Hoci nerád, ale pustím ťa... ak toto nechceš.“
Mlčky sme sa na seba dívali. Jeho tvár som videla tak zblízka, až som rozoznávala zlaté fliačiky v jeho zelených očiach.
Zabúdala som na to, kde som. Kto som. A čo je pre nás správne.
Dokonca som sa za ním mimovoľne načiahla a zbadala sa, až keď ma na to upozornil. „Prečo s tým bojuješ, keď to chceš?“
Prečo som s tým znova bojovala?
„Nora?“
Zavrela som oči. Okamžite sa mi vybavila odpoveď na túto otázku. „Lebo...“
Umlčal ma perami. Prekvapenie sa zmenilo na inštinkt. Opätovala som mu bozk, vyšla v ústrety jeho jazyku, napínala ruky v jeho zovretí, ale nie preto, aby ma pustil. Túžila som ho objať. Zájsť mu prstami do vlasov.
Zaplavila ma horúčava, akoby ma niekto polial benzínom a zapálil mi pri nohách oheň. Vybuchol ako blesk a mňa obklopila žiara.
Priveľa horúčavy. Priveľa túžby. Priveľa všetkého.
Najradšej by som si strhla šaty.
Najradšej by som z neho strhla šaty.
Zrazu sa odo mňa odtiahol a víťazoslávne sa na mňa zahľadel.
Keby som bola niekto iný v inom čase, oborila by som sa naňho, že je samoľúby.
Spomenula som si však, prečo by sme mali prestať.
Neviem, čo si prečítal v mojej tvári, no prinútilo ho to povoliť zovretie. Spustila som ruky, on však neodstúpil.
Čakal s rukami voľne položenými na mojich útlych pleciach.
Pri jeho pohľade sa moje obranné múry rúcali. Premohla ma neha a nevdojak som ho pohladila po líci s pichľavým strniskom. Smútok uhasil oheň. „Je preč,“ prihovorila som sa mu nežne. „Dokonca ani ja ťa nezbavím myšlienok na ňu.“
Neznesiteľné, surové muky zvádzali boj s túžbou v jeho očiach. Pomaly mi spúšťal ruky z pliec a zastavil sa na páse. Jemne ma k sebe pritiahol. Oprela som sa oňho a stisla ho.
Trhal mi dušu zmučenými slovami: „Ale môžeš to skúsiť.“