Choď na obsah Choď na menu
 


Fantastický i mrazivý. Príbeh služobníčky

pribeh-sluzobnicky.jpg

Lepšie neznamená vždy lepšie pre každého. Pre všetkých.
Vždy to znamená horšie pre toho druhého, pre niekoho iného...

Hoci tento príbeh vznikol pred viac ako 30 rokmi, stále je živý a dokonca teraz oveľa medializovanejší ako vtedy. Podľa románu Príbeh služobníčky totiž nakrútili úspešný seriál, ktorý dostal prestížnu cenu Zlatý glóbus. Rozhodne sa však oplatí prečítať si knihu, ktorá je fantasticky napísaná!

Príbeh služobníčky ukazuje dystopickú budúcnosť USA, ktoré sa premenili na republiku Gileád s vládnucim fašistickým režimom. Ten požaduje návrat ku konzervatívnym, silno náboženským hodnotám. Krajina bojuje s ekologickými katastrofami a postupnou stratou ľudskej plodnosti.
Ženy, ktoré ešte môžu mať deti, sú tu ako služobníčky veliteľov, pričom ich nútia k sexuálnemu otroctvu. Služobníčky v tomto svete nemajú žiadne práva. Odopreli im prístup ku vzdelanosti, nemôžu narábať s peniazmi, nemôžu vlastniť žiadny majetok. Na dorozumievanie používajú naučené biblické frázy.

Aj Fredova je národný majetok. Je Služobníčka a vďaka priechodnými vaječníkom sa v Gileáde stáva naozaj vzácnym tovarom. V noci v prázdnej izbe si však Fredova spomína na časy, keď láska stála nad všetkým, ženy pracovali a milovali

 

Príbeh služobníčky je mrazivý pohľad na diktátorský režim, kde sú úlohy žien takpovediac spravodlivo rozdelené... Ženy majú plodiť a rodiť deti. Bodka. Prchavé chvíle šťastia a pokoja striedajú silné pasáže plné temna, strachu a neutešeného života.

Margaret Atwoodová je najvýznamnejšia a najznámejšia kanadská spisovateľka, poetka, feministická a politická aktivistka. Je nositeľkou viacerých prestížnych literárnych ocenení vrátane Bookerovej ceny. Román Príbeh služobníčky potvrdzuje jej povesť veľkej prozaičky.
Čitatelia aj kritici oceňujú najmä jej schopnosť vcítiť sa do zložitej psychiky modernej ženy.

 

 

Začítajte sa do 1.kapitoly:

PRVÁ KAPITOLA

Spali sme v niečom, čo predtým slúžilo ako telocvičňa. Na dlážke z nalakovaného dreva boli pokreslené čiary a kruhy, pretože sa tu pôvodne hrávali rôzne hry; obruče na basketbalové koše boli ešte vždy na svojom mieste, hoci sieťky na nich chýbali. Po obvode miestnosti sa tiahol balkón pre divákov a ja som mala nejasný pocit, že sem ako nejaký opar preniká pach potu zmiešaný so sladkastou vôňou žuvačiek a parfumu.
Asi pochádzal od prizerajúcich sa dievčat, ako som ich vídala na obrázkoch – vo vlnených sukniach, neskôr v minisukniach, potom v nohaviciach a nakoniec s jednou náušnicou a s vlasmi našuchorenými dohora do zahrotených zelených prameňov.
Usporadúvali sa tu tanečné zábavy, rozliehala sa hudba, neslýchané zvuky prechádzali z jedného štýlu do druhého, všetko podfarboval rytmus bicích nástrojov, jeho bezútešné kvílenie.
Všade viseli girlandy krepových kvetín a čertíci z kartónu spolu s otáčajúcou sa diskoguľou snežili na tanečníkov vločky svetla.
Miestnosť napĺňala bývalá sexualita, osamelosť a očakávanie niečoho beztvarého a bezmenného. Pamätám si tú túžbu po niečom, čo sa ešte len malo stať a nikdy nebolo také ako ruky, ktoré sa nás vtedy a tam dotýkali v malých miestnostiach za telocvičňou alebo vonku na parkovisku ci v klubovni s telkou, na ktorej sme vypli zvuk, takže ponad nadvihujúce sa telá prebleskovali len obrázky.
Túžili sme po budúcnosti. Ako sme len prišli k tej vecnej nespokojnosti? Viselo to vo vzduchu; a ešte vždy to tam svietilo ako myšlienka, ktorá preletela hlavou, kým sme sa usilovali zaspať na vojenských lôžkach rozostavaných do radov s medzerami, aby sme sa nemohli rozprávať. Mali sme flanelové plachty, na akých kedysi spávali deti, a armádne prikrývky, tie staré, na ktorých sa ešte vždy dali čítať nápisy U. S. Úhľadne sme si zložili šaty na stoličky pri nohách postelí. Svetlá sa stlmili, ale úplne nezhasli. Teta Sára a Teta Elizabeth sa vydali na pochôdzku; mali elektrické biče na dobytok, ktoré im viseli na remienkoch kožených opaskov.
Nemali však žiadne zbrane, dokonca im ich ani nemohli zveriť. Zbrane boli určené strážam, špeciálne vybratým spomedzi Anjelov. Strážcovia nesmeli vojsť do budovy, iba ak by ich zavolali, a nám dovolili vyjsť iba v čase prechádzok, dvakrát denne vo dvojiciach okolo futbalového ihriska ohradeného plotom z ostnatého drôtu. Anjeli stáli za ohradou obrátení chrbtom k nám.
Sršal z nich strach, ale aj niečo iné. Keby sa pozreli! Keby sme im mohli niečo povedať! Verili sme, že by medzi nami k niečomu došlo, dohodli by sme nejakú spoluprácu, nejaký obchod, veď ešte vždy sme mali svoje telá. O tom sme rojčievali.
Naučili sme sa šepkať skoro úplne nečujne. V polotme sme mohli vystrieť ruku k susednej posteli, keď sa Tety nepozerali, a dotknúť sa jedna druhej. Naučili sme sa čítať z pier, ako sme tak ležali na boku, a s hlavami položenými na poduškách sme sledovali jedna druhej pery. Takto sme si šepkali svoje mená, od postele k posteli:
Alma. Janine. Dolores. Moira. June.