Choď na obsah Choď na menu
 


Fascinujúci príbeh Vzdelaná

vzdelana.jpg
Prešla neuveriteľnú cestu za vzdelaním, ktorú si málokto z nás dokáže vôbec predstaviť.
Ako 17-ročná po prvý raz prekročila prah školy.
Dovtedy vyrastala v chudobnej rodine na vidieku, vystavená poranoi a tyranii despotického otca, násiliu brutálneho brata a bezcitnej matky. A jednako sa nakoniec dostala na prestížne školy ako Cambridge a Harvard.
Novinka Vzdelaná je úžasná výpoveď o tŕnistej ceste tínedžerky, ktorá očarí a inšpiruje každého čitateľa. Jedna z najúspešnejších kníh minulého roka v USA.

Silné, strhujúce, nezabudnuteľné rozprávanie, v ktorom Tara nič neprikrášľuje ani nedramatizuje. Autentický a neuveriteľne poetický životný príbeh.

 

Ťažký život na vidieku

Autorka Tara Westoverová sa prvý raz ocitla v triede ako sedemnásťročná. Narodila sa v rodine survivalistov, ktorí žili v horách amerického Idaha. Tam sa pripravovala na koniec sveta tak, že zavárala do zásoby broskyne a spávala s „plnou poľnou“.  V lete s mamou, babicou a liečiteľkou, varila bylinné odvary a v zime triedila kovový šrot na otcovom šrotovisku.

Jej otec nedôveroval zdravotníctvu, preto s Tarou nikdy nenavštívili lekára. Rezné rany, otrasy mozgu, dokonca aj popáleniny po výbuchu liečili doma pomocou byliniek. Rodina bola natoľko izolovaná od bežného života, že nikto neriešil, či sa deťom dostáva vzdelanie. A nikto nezasiahol, keď sa starší brat začal správať násilnícky.

Ďalší z Tariných bratov sa dostal na vysokú školu a priniesol jej novinky z ďalekého sveta. Vtedy sa rozhodla vyskúšať nový život. Vďaka samoštúdiu sa jej podarilo zvládnuť matematiku, gramatiku a vedecké predmety na takej úrovni,  že spravila test ACT a prijali ju na Brigham Young University. Tam študovala psychológiu, politické vedy, filozofiu a históriu a prvý raz počula o závažných svetových udalostiach ako holokaust a hnutie za občianske práva. Túžba po vzdelaní ju zmenila, prebrázdila kvôli nej oceány, precestovala kontinenty, doviedla ju na Harvard a Cambridgeskú univerzitu. Až potom si začala klásť otázku, či nezašla priďaleko, či ešte nájde cestu domov.

 

Silný príbeh Vzdelaná

Príbeh Vzdelaná rozpráva o hľadaní vlastného ja. Je to príbeh o neoblomnej rodinnej lojalite a o smútku, ktorý sprevádza pretrhnutie najužších väzieb. Príbeh Tary Westoverovej zdôrazňuje význam a prínos skutočného vzdelania – schopnosť vidieť život novými očami a ochotu meniť ho.

„Nádherné a podnetné... Jej hlas je natoľko špecifický, že nepripomína nikoho iného. ... Napriek svojmu jedinečnému detstvu kladie všeobecne platné otázky: Koľko zo seba máme dať tým, ktorých milujeme? A koľko im musíme odoprieť, aby sme dospeli?“ napísal svetoznámy VOGUE.

Tara ukazuje v knihe, že vždy máte voľbu. V jej prípade voľbu kráčať za vzdelaním. Aj napriek ťažkému detstvu a hrozivým podmienkam. Je to nádherný dôkaz toho, ako dokáže vzdelanie otvárať oči a meniť životy.
Fascinujúci príbeh o spútanej mysli, ktorá sa chcela oslobodiť a vyletieť. Dojímavé rozprávanie o tom, ako nás dokáže prostredie obmedzovať, negatívne ovplyvňovať a udupávať v nás to dobré, čisté a zdravé. Je len na nás, či to dovolíme, alebo vykročíme za lepším životom.
Tara to dokázala!

 

 

Začítajte sa do novinky Vzdelaná:

Je to príbeh, predstavujem si ho, ako by sa naozaj stal. Spomienka sa ustálila v tejto podobe, keď som mala päť, tesne pred mojimi šies­tymi narodeninami, otec nám o tom rozprával do takých podrobností, že sme si s bratmi a sestrou vymysleli vlastnú filmovú verziu, v ktorej nechýbala paľba ani výkriky. V tej mojej cvrlikali cvrčky. Počujem ich, keď sa s rodinou chúlime potme v kuchyni a ukrývame sa pred federálmi, ktorí obkľúčili náš dom. Žena sa načiahne po pohári vody a mesiac osvetlí jej siluetu. Ozve sa výstrel ako úder bičom a žena padá. V mojej spomienke vždy padá matka s malým dieťaťom v náručí.
Dieťa do príbehu nezapadá – som najmladšia zo siedmich súrodencov –, ale ako vravím, nič z toho sa nestalo.
Raz večer, rok nato, ako nám otec rozprával spomínaný príbeh, sme sa zišli, aby sme si vypočuli otcovo čítanie z Izaiáša, proroctvo o Imanuelovi. Sedel na našom gauči horčicovej farby, v lone otvorená Biblia. Mama sedela vedľa neho. My ostatní sme sa uvelebili na ošúchanom hnedom koberci.
„Maslo a med bude jesť,“ zabručal otec hlbokým monotónnym hlasom, unavený po dlhom dni práce so šrotom, „dokiaľ nebude vedieť zavrhnúť zlé a vyvoliť dobré.“
Nastalo ťaživé ticho. Ani sme nemukli.
Otec nebol vysoký, ale dokázal si vynútiť v miestnosti rešpekt.
Bolo na ňom niečo podmanivé, mal vážnosť proroka. Ruky mal hrubé a kožovité – boli to ruky muža, čo celý život tvrdo pracoval –, a v nich pevne držal Bibliu.
Potom verš prečítal druhý raz, tretí a napokon štvrtý. Zakaždým o čosi zvýšil hlas. Oči, pred chvíľou opuchnuté od únavy, mal zrazu otvorené dokorán a čulé. Ide o svätú náuku, oznámil nám. Bude sa na ňu dopytovať Pána.
Na druhý deň ráno otec vyčistil chladničku od mlieka, jogurtu a syra a ešte v ten večer na korbe auta doviezol dvestosedemdesiat kíl medu.
„Izaiáš síce nehovorí, čo je zlé, či maslo alebo med,“ vysvetľoval otec uškŕňajúc sa, zatiaľ čo moji bratia vláčili biele nádoby do pivnice. „Ale keď sa človek na to spýta Pána, povie mu to.“
Keď prečítal verš svojej matke, vysmiala sa mu do očí. „Nemáš ani toľko rozumu, čo by ti vošiel za jeden necht.“
Babka mala úzku hranatú tvár a nekonečné zásoby indiánskej bižutérie striebornej a tyrkysovej farby, ktorá jej v trsoch visela z vyziabnutého krku a prstov. Bývala pod kopcom blízko hlavnej cesty, tak sme ju volali babka spod kopca, aby sme ju odlíšili od maminej matky, ktorú sme volali babka z mesta, lebo žila pätnásť míľ južne od nás v jedinom mestečku v okrese – malo jeden semafor a obchod s potravinami.
Otec so svojou mamou vychádzali asi ako dve mačky so zviazanými chvostmi. Mohli sa rozprávať celý týždeň a na ničom sa nezhodli, ale spájala ich láska k hore. Otcova rodina žila na úpätí Buck’s Peaku už pol storočia. Babkine dcéry sa vydali a odsťahovali, ale môj otec zostal a na kopci nad matkiným domom, na úpätí hory, si postavil chatrný žltý dom, ktorý však nikdy celkom nedokončil. Okrem toho si hneď vedľa jej dokonalého anglického trávnika spravil šrotovisko – jedno z mnohých.
Hádali sa dennodenne, pre neporiadok zo šrotoviska, ale častejšie pre deti. Babka bola presvedčená, že by sme mali chodiť do školy a, jej slovami, nie sa tárať po horách ako divosi. Podľa otca bola štátna škola úskokom vlády, ktorý mal odviesť deti od Boha. „Poslať deti do školy,“ vravieval, „je to isté, ako odovzdať ich rovno diablovi.“
Boh otcovi povedal, že o nové zjavenie sa má podeliť aj s ľuďmi, čo žili a hospodárili v tieni Buck’s Peaku. V nedeľu sa takmer všetci zhromaždili v kostole, v orieškovohnedej kaplnke hneď vedľa hlavnej cesty s malou, stroho vyzerajúcou vežičkou typickou pre mormónske kostoly. Keď otcovia rodín opúšťali kostolné lavice, odchytil si ich. Začal bratrancom Jimom, ktorý si ho dobromyseľne vypočul. Vysvetľoval mu, že mlieko je hriešne, a pritom mu mával pred očami Bibliou. Jim sa uškrnul, potľapkal otca po pleci a skonštatoval, že nijaký spravodlivý Boh by za horúceho letného popoludnia neochudobnil človeka o domácu jahodovú zmrzlinu. To ho už za rukáv ťahala jeho žena. Keď prechádzali popri nás, zachytila som závan hnoja. Spomenula som si, že Jimovi patrí veľká mliečna farma kilometer a pol severne od Buck’s Peaku.
Keď sa otec podujal kázať proti mlieku, babka ním napratala chladničku do prasknutia. S dedkom pili len nízkotučné, ale zakrátko ste u nej našli všetko – dvojpercentné, plnotučné, dokonca aj čokoládové. Asi považovala za dôležité dať týmto spôsobom najavo svoj postoj.
Raňajky sa stali skúškou lojality. Každé ráno sme ako rodina sedeli okolo veľkého stola z opracovaného červeného duba a jedli buď sedemzrnné vločky s medom a melasou, alebo sedemzrnné palacinky, tiež s medom a melasou. Keďže nás bolo deväť, palacinky neboli nikdy celkom prepečené. Vločky mi nevadili, ak som si ich mohla zaliať mliekom, obilné šupky sa usadili na okraji a vločky ním nasiakli, no od otcovho zjavenia sme ich jedávali s vodou. Bolo to ako jesť blato.
Netrvalo dlho a musela som v kuse myslieť na všetko to mlieko, čo sa babke kazí v chladničke. Nakoniec som začala vynechávať raňajky a chodila som rovno do stodoly. Vykydla som prascom a naplnila válov kravám a koňom, potom som sa prehupla cez ohradu, obišla stodolu a bočnými dverami vošla k babke.
Raz ráno som sedela na linke a sledovala, ako si babka mliekom zalieva misku s kukuričnými lupienkami, keď sa ma spýtala: „Ako by sa ti páčilo chodiť do školy?“
„Nepáčilo,“ ja na to.
„Ako vieš?“ vybafla. „Ani si to neskúsila.“
Naliala do misky mlieko, podala mi ju, potom sa uvelebila na pultíku rovno oproti mne a sledovala, ako do seba hádžem vrchovato naplnené lyžice.
„Zajtra odchádzame do Arizony,“ oznámila mi, ale to som už vedela. Keď sa začalo ochladzovať, vždy odišli s dedkom do Arizony. Dedko vravieval, že je pristarý na zimy v Idahu. Od chladu ho boleli kosti. „Vstaň skoro ráno,“ nahovárala ma babka, „okolo piatej, vezmeme ťa so sebou a dáme ťa do školy.“
Pomrvila som sa na stoličke. Chcela som si predstaviť, aké to je v škole, ale nedokázala som to. Namiesto toho sa mi vybavila nedeľná škola, kam som chodila týždeň čo týždeň a neznášala som to. Jeden chlapec, volal sa Aaron, všetkým dievčatám povedal, že neviem čítať, lebo nechodím do školy, a odvtedy sa so mnou nikto nerozprával.
„Otec to dovolil?“ vyzvedala som.
„Nie,“ odvetila babka. „Ale kým zistí, že si preč, budeme už ďaleko.“ Odložila moju misku do drezu a civela von oknom.
Babka bola prírodný živel – netrpezlivá, výbojná, sebavedomá. Pri pohľade na ňu človeka myklo dozadu. Vlasy si farbila načierno, čo ešte zvýrazňovalo jej beztak prísne črty, najmä obočie, na ktoré si každé ráno dokresľovala hrubé atramentové oblúky. Kreslila si ich priveľké, až jej tvár vyzerala pretiahnuto. Okrem toho boli aj privysoko, čo jej dodávalo znudený, takmer sarkastický výraz.
„Mala by si chodiť do školy,“ poznamenala.
„A otec by ťa nedonútil priviesť ma späť?“ spýtala som sa.
„Tvoj otec ma nedonúti spraviť ani jednu jedinú prekliatu vec.“ Babka sa postavila a narovnala. „Ak ťa bude chcieť, bude si musieť po teba prísť.“ Zarazila sa a na moment sa zatvárila zahanbene. „Včera som s ním hovorila. Nemohol by po teba prísť tak skoro. Je pozadu s tou búdou, čo stavia v meste. Kým je dobré počasie a s chlapcami môžu pracovať dlho do večera, nemôže sa len tak zbaliť a odísť do Arizony.“
Babkin plán bol premyslený. Otec vždy týždne pred príchodom snehu pracoval od svitu do mrku, lebo šrotovaním a stavaním stodôl musel zarobiť dosť na to, aby sme vyžili cez zimu, keď je roboty pomenej. Nebude si môcť dovoliť prerušiť prácu, kým vysokozdvižný vozík nepokryje ľad, ani vtedy, ak mu matka ujde s najmladším dieťaťom.
„Budem musieť nachovať, kým pôjdeme,“ premýšľala som. „Keby sa kravy začali dobýjať cez plot, aby sa napili, určite by zistil, že som zmizla.“
Tú noc som nespala. Sedela som v kuchyni na zemi a sledovala hodiny. Jedna hodina. Dve. Tri.
O štvrtej som vstala a k zadným dverám si prichystala baganče. Boli celé od hnoja, babka by ma v nich určite nevpustila do auta. Predstavila som si ich, ako stoja opustené u nej na terase, kým ja bosá utekám do Arizony.
Predstavovala som si, čo sa stane, keď rodina zistí, že som preč. S bratom Richardom sme sa často celé dni túlali po hore, takže by si to zrejme všimli až po západe slnka, keď by Richard prišiel na večeru, a ja nie. V mysli sa mi vynoril obraz bratov, ako sa ma vydávajú hľadať. Najskôr by sa vybrali na šrotovisko, nadvihovali by železné platne pre prípad, že by sa niektorý plech uvoľnil a privalil ma. Potom by sa presu­nuli von, prečesali by farmu, vyšplhali by sa na stromy a pod strechu stodoly. Nakoniec by zamierili k hore.
Už by bolo po súmraku – po tej chvíľke tesne predtým, ako padne noc, keď krajinu vidieť len ako tmu a svetlejšiu tmu a okolitý svet viac cítite, ako vidíte. Predstavila som si, ako sa bratia roztrúsia po hore a budú prehľadávať čierne lesy. Nik by neprehovoril. Všetci by mysleli na to isté. Hora je plná nebezpečných nástrah. Človek mohol z ničoho nič natrafiť na zráz. Divé kone, ktoré patrili starému otcovi, behali nespútane po hustých porastoch bolehlavu, a bolo tu aj nemálo štrkáčov. Raz sme už takto pátrali, keď zo stodoly zmizlo teľa. Ak sa zviera našlo v údolí, bolo zranené, ak v hore, bolo mŕtve.
Predstavila som si mamu stojacu pri zadných dverách, ako očami blúdi po tmavom hrebeni, a potom sa otec vráti domov, aby jej oznámil, že ma nenašli.
Sestra Audrey by navrhla, aby sa niekto šiel spýtať babky, a mama by povedala, že babka ráno odišla do Arizony. Slová by na chvíľu zavisli vo vzduchu, no potom by všetci pochopili, kam som sa podela. Predstavila som si otcovu tvár, jeho prižmúrené oči a skrivené ústa. Otočil by sa k mame s otázkou: „Myslíš, že šla dobrovoľne?“
Priam som počula, ako sa nablízku rozlieha jeho tichý a užialený hlas. Potom ho pohltili zvuky inej vykonštruovanej spomienky – cvrlikanie cvrčkov, paľba a ticho.
Neskôr som sa dozvedela, že to bol všeobecne známy prípad – podobne ako masaker pri Wounded Knee alebo Waco –, ale keď nám o tom otec rozprával prvý raz, myslela som si, že okrem nás o tom nevie ani živá duša.
Stalo sa to koncom zaváracej sezóny, ktorú iné deti zrejme nazývajú „leto“. S rodinou sme teplé mesiace vždy využívali na nakladanie ovocia – otec hovoril, že zaváraniny nám poslúžia ako zásoby na dni ohavnosti. Raz večer, keď sa otec vrátil zo šrotoviska, bol celý nesvoj. Počas večere chodil hore-dole po kuchyni, nezjedol takmer nič. Treba všetko nachystať, povedal. Zostáva málo času.
Na druhý deň sme parili a šúpali broskyne. Do západu slnka sme naplnili niekoľko tuctov pohárov – keď sme ich ukladali do úhľadných radov, ešte si držali teplo z tlakového hrnca. Otec nás prišiel skontrolovať, spočítal poháre, niečo si mumlal, potom sa obrátil k mame a vyhlásil: „To nestačí.“

Milan Buno, literárny publicista