Choď na obsah Choď na menu
 


Hľadanie vytúženého dňa (Jennifer Probstová)

hladanie-vytuzeneho-dna.jpg
„5 hviezdičiek. Táto kniha je plná emócii a chytí vás za srdce.“
Sizzling Book Club.

V malebnom mestečku Verily v tesnom susedstve NewYorku sa Kate a jej dvom najlepším priateľkám a spoluzakladateľkám zoznamovacej agentúry Kinnections nesmierne darí. No Kate nie je len úspešnou majiteľkou agentúry. Do vienka dostala neobyčajný dar, dotyk, vďaka ktorému s neochvejnou istotou odhalí, či to, čo vzniká medzi dvomi ľuďmi, je láska. Pocíti ho, keď sa dotkne záhadnej knihy ľúbostných zaklínadiel vo svojom obľúbenom antikvariáte... a s ešte väčšou silou, keď stretne Slada Montgomeryho, takmer vo všetkých smeroch úžasného a sexi rozvodového právnika.
 

Slade jedného dňa vtrhne do Kinnections, pretože sa obáva, že praktiky agentúry sú pochybné a ublížia jeho sestre, Katinej najnovšej klientke. Jediný spôsob, ako presvedčiť tohto zarytého cynika, že agentúra nie je organizovanou bandou sobášnych podvodníčok a že láska nie je prelud, je nájsť mu ženu jeho snov.
Podarí sa Kate udržať ich vzájomný vzťah v hraniciach vymedzených zmluvou, keď ju už pri prvom stretnutí nesmiernou silou zasiahne vzrušujúca energia ich vzájomnej príťažlivosti?
Alebo sa azda nakoniec aj majiteľka zoznamovacej agentúry zoznámi s mužom svojich snov?

 

Probstová je jednou z najlepších súčasných autoriek šteklivých romancí, napísali Under the Covers. Dokazuje to aj novinka Hľadanie vytúženého dňa, pri ktorej vás čaká absolútny relax, pohoda, veľa smiechu a romantiky.
 

Začítajte sa do úryvku z knihy Hľadanie vytúženého dňa.

Jasné ako facka. 
Toto rande jej bol čert dlžen. 
Kate Seymourová sa načiahla po pohár s vínom. Prinútila sa do optimistického úsmevu a robila všetko, čo bolo v jej silách, aby dokázala odtrhnúť oči od kúska syra, ktorý uviazol na brade muža sediaceho pred ňou. Pravdaže, bol tak trochu čudák a lev salónov z neho zrejme nikdy nebude. S tým by bola celkom zmierená. Ako si však má, preboha, nevšímať, že sa mu na brade hompáľa syrový slíž? Okrem toho, aj keby to dokázala, sotva tým niečo zachráni. 
Veľavýznamne si poklopkala bruškom prsta po brade. Bola to nemá prosba, aby použil obrúsok. Každá žena by význam toho gesta pochopila úplne bez problémov. Rovnako ako upozornenie, že sa jej na podrážku prilepil kus toaletného papiera alebo že jej z lemu sukne visí cenovka. Tento chlap však očividne o existencii tohto druhu komunikácie nič netušil.
Ďalej mlel čosi o marketingu a podnikaní, a hoci to nebolo celkom nezaujímavé, nedokázala sa sústrediť, pretože všetku svoju energiu zamerala na splnenie nesplniteľnej úlohy – spraviť neviditeľným ten poskakujúci kus syra na jeho brade. 
„Hm, Bradley? Prepáč, ale máš niečo, teda, asi kúsok, rovno na...“ 
Jediným rozhodným gestom si opakom ruky otrel bradu ako medveď, ktorý sa zahnal labou po otravnej muche. Kus syra skončil späť na tanieri. „Vďaka. Som fakt rád, že sme sa stretli. Aj keď ani po telefóne to nebolo zlé.“ 
Zrazu ju prešla všetka chuť do jedenia a už len bezmyšlienkovite posúvala kúsok lososa po tanieri. Prikývla. „Ja... tiež. Sama podnikám a veľmi ma zaujíma, ako robia PR ostatné firmy. Čo sa vám o-o-osvedčilo na vašom oddelení?“
Dofrasa s tým hlúpym koktaním. Prišlo na ňu vždy, keď sa zo všetkých síl snažila na niekoho zapôsobiť. Niežeby hrozilo, že by sa ten chlap, s ktorým bola práve na rande, nejako hlbšie zamýšľal nad jej duchaplnou otázkou. Jeho pozornosť práve zamestnával driečny mladý čašník, na ktorého sa zoširoka usmieval a s rešpektom čakal, kým ten chalan uprace zo stola taniere.
Bradley si vložil do úst porciu špagiet a ich voľné konce hlasne vtiahol pomedzi zuby. Konečne sa mu podarilo obrovský kus prehltnúť a zodvihol k nej oči. Tvárou mu prebehol podivný výraz. „Vlastne pracujem na inom oddelení. Teda zatiaľ. Viem však o tom viac než ktokoľvek iný vo firme.“
Teda na inom oddelení. Doteraz sa tváril, že ich firme prinajmenšom šéfuje. Začínalo to byť celé nejaké čudné. „Nevravel si, že pracuješ na oddelení, ktoré má na starosti styk s verejnosťou? Čo tam vlastne robíš?“
„Vrátnika.“
Kate zaklipkala očami. „Och! Páni, chcem povedať, stavím sa, že každý deň stretávaš mnoho zaujímavých ľudí.“
V kútikoch úst mal stopy po omáčke. Zapichla oči trochu viac doľava, niekde do priestoru vedľa jeho ucha.
„To nepochybuj. Rozhodol som sa začať od piky a postupne sa vypracujem až na vrchol.“
Klobúk dolu. Ambície mu fakt nechýbali. To, čo jej povedal o svojej práci, bolo síce pri najlepšej vôli zavádzajúce, ale dalo sa to pochopiť. Asi mu pripadalo trápne vysvetľovať jej to do telefónu. Okrem toho, jeho povolanie bolo skutočne to posledné, čo Kate trápilo. Ani trochu ju nezaujímalo, čo má chlap pred menom či za ním, pokiaľ mal svoju prácu rád a bol jej oddaný. Navyše, vôbec nevyzeral zle. Pravdupovediac vyzeral omnoho lepšie než väčšina tých, s ktorými doteraz chodila. Krátke čierne vlasy, hnedé oči, okrúhla tvár. Mal síce miernu nadváhu, no nič, čo by sa vymykalo normálu konzumnej spoločnosti žijúcej na rýchlom občerstvení. Kate z hĺbky duše pohŕdala krásavcami, pre ktorých bola žena zvyčajne len jeden z mnohých prostriedkov na zvýšenie ich už aj tak prerasteného ega.
„Máš to skvele vymyslené. Vravíš, že si chodil na newyorskú univerzitu?“ spýtala sa. „Aj ja. Skončila som biznis manažment. Aký odbor si študoval?“
„Mám za sebou jeden semester. Nedokončil som, pretože som sa musel starať o matku.“
Zrazu jej ho prišlo ľúto a zahorela v nej iskierka nádeje. Chlap, ktorému záleží na jeho rodine. To je predsa ideálne. „To je mi ľúto. Je chorá?“
Na perách mu zostalo zopár omrviniek z pečiva. Stolovanie s ním naozaj nebolo dvakrát povznášajúce, no chlap, ktorý sa obetoval pre svoju matku, musí mať predsa srdce zo zlata, a to je omnoho dôležitejšie. „Má artritídu. Rozhodol som sa, že sa k nej nasťahujem a budem jej pomáhať.“
Prečo mala náhle pocit, že to asi nebude všetko? „Musí to byť pre ňu hrozné. Počula som, že niektoré formy artritídy sú nesmierne bolestivé.“
Bradley sa odmlčal a hlasno si usrkol z pohára. V jeho tvári čítala podrobný sumár všetkého, čo si za celý večer vložil do úst. „Občas ju príšerne bolia prsty. Ani fľašu s uhorkami nedokáže sama otvoriť. Ja jej robím spoločnosť, ona varí a upratuje. Máme to super podelené.“
Začínalo byť nad slnko jasnejšie, že na toto rande nemá ani skaza Titanicu. Ešte to však nevzdá. Zo zvyšku síl, na celkom poslednej vlne nádeje skúsi zvrátiť beh udalostí a zabrániť zrážke s osudným ľadovcom ako žena, ktorej naozaj ide o život. Kate zúfalo potrebovala, aby bol Bradley konečne ten pravý. Stovka má byť predsa šťastné číslo, nie? Sté rande! Ak toto nie je dostatočný dôkaz jej trpezlivosti, tak potom nič. Alebo sa má prestať spoliehať na to, že trpezlivosť ruže prináša? Ako úspešná majiteľka zoznamovacej agentúry Kinnections žila a dýchala pre svoj podnik. A verila v jeho poslanie. Dočerta, aspoň doteraz tomu celému absolútne dôverovala. Musela však uznať, že na jej firmu nevrhalo najlepšie svetlo, ak ona sama bola stále slobodná a ani do budúcnosti sa jej nečrtalo nič sľubné. 
Zovrela prsty v päsť a potlačila impulz dotknúť sa ho. Ak by medzi nimi preskočila čo len najmenšia iskierka, bola odhodlaná prehltnúť vrátnika aj artritickú matku. Zrazu pochopila, že jedinečný dar, vďaka ktorému dokázala vycítiť, či dvaja ľudia k sebe patria, alebo nie, je zároveň jej prekliatie. Koľkokrát to už zažila? Ranu podobnú elektrickému šoku, keď sa v tej istej chvíli dotkla dvoch ľudí, ktorí si boli nad všetky pochybnosti súdení? Koľkých chlapov sa už vzdala kvôli iným ženám len preto, lebo si uvedomila, že si budú naozaj lepšie rozumieť s nejakou čašníčkou, sekretárkou či predavačkou? Zatiaľ čo pre dohadzovačku bol tento jej šiesty zmysel, tento dotyk úplným požehnaním, pre jej osobný život bol tým najhorším prekliatím. Mali ho všetky ženy v ich rodine, no ona bola prvá, komu napadlo využiť ho v biznise. Niežeby sa naň absolútne spoliehala. Pokiaľ to bolo len trochu možné, dávala prednosť vedeckým faktom a vlastnej inteligencii, aby jej firma napredovala. Robila všetko pre to, aby jej pri tom šiesty zmysel neprekážal. Využívala ho skôr ako záverečné potvrdenie toho, že dala dokopy správny pár, keď sa tí dvaja odhodlávali na rozhodujúci krok. Ani náhodou sa však nechystala vykotkodákať ostatným, akú tajnú zbraň má v zálohe. A už určite nie Bradleymu. 
Študovala jeho tvár z opačnej strany stola a kŕčovito sa držala posledných zvyškov nádeje. Sú si s Bradleym súdení. Ibaže ešte nebola pripravená vyskúšať si na ňom dotyk, aby si to overila. 
Nečujne k nim priplávala čašníčka a diskrétne položila doprostred stola účet. Kate zadržala dych. Toto je rozhodujúca skúška. Chlap, ktorý zaplatí za večeru hneď na prvom rande, musí mať niečo do seba. Nastala zlomová chvíľa. V napätom očakávaní zadržiavala dych.
Bradley sa napriamil a schmatol účet.
Pocítila radostný závrat. Konečne! Nemýlila sa. Ten chlap síce má svoje muchy, ale bude sa dať na nich zapracovať. Ešte má nádej.
Bradley preletel očami účet a pohotovo vytiahol z vrecka kalkulačku. Všetko nadšenie ju zrazu opustilo a tupo civela na jeho mihajúce sa prsty. 
„Fajn, keďže sa to nedá rozdeliť presne na polovicu, zatiahnem tú väčšiu časť. Platíš 43 dolárov a ja 44,63. Aj s prepitným. V poriadku?“
Sen o dokonalom mužovi sa pred ňou pomaly rozplynul, ako keď v rozprávke mizne pred očami hlavnej hrdinky zlá čarodejnica, ktorú premohla svojou čistotou a vytrvalosťou. V rozprávke však po nej zvyčajne zostal aspoň pár čarodejných topánok posiatych rubínmi. Tie tu rozhodne chýbali. „Jasné.“
„Super. Zaplatíš v hotovosti alebo kartou?“
Siahla do kabelky a vytiahla Visa kartu. „Prosím.“
„Ďakujem.“
Pristavil sa pri nich čašník. „Budete platiť, pane? Slečna?“
Bradley prikývol a nespustil pritom oči z mocnej hrude toho mladíka a jeho svalnatých paží, ktoré obopínala elegantná červeno-čierna rovnošata. V bruchu zacítila záchvat paniky. To hádam nie! Len to nie! Musí sa však dozvedieť pravdu. Musí. 
Čašník sa natiahol za prázdnym tanierom a pritom venoval jej partnerovi mnohosľubný pohľad spod privretých mihalníc. Kate sa zhlboka nadýchla a akoby mimovoľne sa lakťom dotkla čašníkovho ramena v tej istej chvíli, ako končekmi prstov pohladila Bradleyho ruku.
Zacítila slabý elektrický výboj, ktorý jej rozvibroval celé telo. Bradley sa usmial na mladíka a výraz jeho tváre nenechával nikoho na pochybách. Páčil sa mu. 
Doriti.
Bolo po všetkom.
Len s námahou potlačila zúfalý vzdych a v duchu sa rozlúčila aj s číslom sto. „Bradley, prepáč, prosím. Potrebujem si na chvíľu odskočiť.“ 
„Samozrejme.“
Schmatla kabelku a zašla za roh. Ubehlo len zopár minút. Dočkala sa. Chytila za rameno mladého čašníka, ktorý tadiaľto mieril do kuchyne. „Mali by ste minútku, prosím?“
„Áno, madam?“
Očami prebehla jeho menovku. „Gabe, veľmi sa ospravedlňujem, ale mohla by som vás poprosiť o láskavosť? Doručili by ste, prosím vás, môjmu partnerovi odkaz? Necítim sa dobre a potrebujem odísť. Som si však istá, že on by ešte veľmi rád zostal. Myslíte, že by ste si našli chvíľku dať si s ním pohárik?“
Gabe očervenel. „Vy k sebe nepatríte?“
Kate sa usmiala. „Nie som jeho typ. Vás však určite neodmietne. Teda, ak máte záujem.“
V jeho očiach zažiarila iskra pochopenia. „Povedal by som, že mám.“
„Ďakujem. Veľa šťastia. Pôjdem bočným vchodom, ak môžem.“
Náhlivo vyšla z reštaurácie, zmietaná zúfalým pocitom zo svojej situácie a šťastím z toho, že tých dvoch dala dohromady. Jej gejradar ju doteraz nikdy nesklamal. 
Noc vo Verily bola jasná a chladná. Zhlboka sa nadýchla čerstvého vzduchu. Nechcelo sa jej ísť domov. Veď bola sobota, sotva pol deviatej, aj obchody boli ešte stále otvorené. Na chodníku klopkali vysoké podpätky jej čižmičiek. Milovala čarovnú atmosféru tohto malého mestečka na rieke Hudson, plného obchodov a kaviarní zariadených v rozmarnom štýle funky. V korunách stromov lemujúcich korzo blikali svetielka a z okien vychyteného baru a zároveň nočného klubu Mugs sa rinula rytmická hudba. Nad hladinou rieky visel mesiac v splne a na jeho pozadí sa vynímal známy most Tapanzee. Odovzdane sa prepletala davom chodcov, majiteľov psov a chichotajúcich sa skupiniek študentov. Nakoniec hodila mincu, ktorú našmátrala vo vrecku kabáta, do misky mladíka, čo hral na gitare akýsi song o zlomených srdciach. 
Doľahla na ňu samota. To skutočne nemá nádej? Naozaj, ale naozaj sa pre ňu nikto nenájde? 
Alebo... 
Doráňaná nepretržitým radom sklamaní, začala zrazu uvažovať, či by pre ňu nebolo lepšie, keby to celé jednoducho vzdala a zmierila sa s osudom. Celkom teoreticky, čo ak to naozaj nie je na svete zariadené tak, že v ňom na každého čaká druhá polovička jeho duše? Čo ak, ale skutočne iba celkom teoreticky, je jej súdené, aby zostala sama? 
Musela sa zhlboka nadýchnuť. Prišlo jej samej seba tak ľúto, že mala čo robiť, aby sa nástojčivo nerozvzlykala. Jedno však bolo isté. Má toho plné zuby. Ak zažije ešte jedno rande podobné tomuto, do smrti sa z toho nespamätá. Do pekla s láskou. Kúpi si nejakú dobrú knihu, vráti sa domov k Robertovi a zalezie do postele. 
Kate zastala pred antikvariátom. Nastal čas začať nový život. Už nijaké rande. Nijaké pachtenie za láskou. Sústredí sa na prácu a priateľov, a bude robiť len to, čo ju naozaj teší. Rozhodne sa vzpriamila a pevnou rukou stlačila kľučku. Zacengal zvonec a obklopila ju známa príjemná vôňa. Koža. Papier. Naftalín. Raj.
Urobila pár krokov po vyšliapanom koberci a zastala pri starom pulte oblepenom reklamnými letákmi. „Nemáš pre mňa niečo nové, Hector?“
Chalan za pultom bol chudý ako trieska, bojoval s akné a nepochybne každé ráno investoval nemálo energie do svojich ohnivočervených vlasov, ktoré sa mu ježili na všetky strany. Zaškeril sa a pobavene pokrútil hlavou. „Mal som tušák, že sa objavíš, Kate. Vzadu v sklade je ich plný balík, len som ho zatiaľ nestihol otvoriť. Možno tam nakoniec ani nič nebude, tak aby si nebola sklamaná.“
Prebehla ňou radostná triaška. Zbožňovala záhady a prekvapenia. Nikdy ju neomrzí pocit, keď môže ako prvá otvoriť ešte nerozbalenú škatuľu plnú kníh a odhaliť všetky tajomstvá, ktoré skrýva. „To nič. Rada ju preberiem.“
Mladík kývol smerom k zadnej miestnosti. „Len si poslúž. Aspoň ich vybalíš.“ 
„Ďakujem.“ Kate prešla naprieč ľudoprázdnym obchodom do skladu. V natrieskanej kutici sa kopili hŕby kníh a všakovakých škatúľ, pri stenách sa krčili plechové registračky a všetky plochy pretekali haldami papiera. Posledný prírastok trónil celkom uprostred a nemohla ho prehliadnuť. Zložila škatuľu na zem a nedočkavo zaryla prsty do vrstvy baliaceho papiera, aby ju otvorila. Ani jej nenapadlo zdržiavať sa hľadaním nožíka. Aj tak nikdy nebude mať bezchybné nechty, nech sa snaží, ako chce.
Kate sa posadila na vyšúchané linoleum a začala z balíka vyťahovať knižky. Ľúbostný román. Životopis. Príručka o tom, ako schudnúť. Tie, ktoré aspoň na prvý pohľad stáli za pokus, kládla nabok. Zrazu narazila na úplný poklad – horoskop lásky. Hm, pochádzal síce z konca osemdesiatych rokov minulého storočia, ale to nič neznamenalo. Človek nikdy nevie, o čom všetkom ho môže poučiť história. Možno sa jej niekedy zíde. Zaujímavé, knižka o tom, ako sa muži správajú k svojim štvornohým miláčikom. To si určite musí pozrieť. A potom...
V prstoch jej zašušťal látkový obal akejsi útlej knižky. Vytiahla ju zo škatule a pri pohľade na jej žiarivo purpurovú farbu inštinktívne prižmúrila oči. Kniha ľúbostných zaklínadiel. Nič viac. Očividne skôr knižka typu pomôž si sám než nejaký román. Otvorila ju a očami prebehla prvú stranu. 
V končekoch prstov pocítila slabé vibrácie. Žalúdok sa jej zachvel, akoby mala pred očami obrázok nejakého sexi borca a nie starú knižku. Elektrizujúci pocit však neustával, práve naopak, stále narastal. Akési prastaré kúzlo lásky a zaklínadlo určené matke Zemi. Úžasné! Nič podobné sa jej doteraz nedostalo do rúk. Nemala ani autora. Odkiaľ sa tá kniha vlastne vzala?
Tú si určite zoberie. Aspoň ňou pobaví svoje klientky, keď už nič iné. 
Kate položila knihu na kôpku vedľa seba.
V tej chvíli jej telom prebehol elektrický výboj, ako keď sa človek vlhkými prstami dotkne zástrčky. Zvýskla, inštinktívne sa odtiahla a vytreštila oči na purpurový obal knihy. Čo to, došľaka, malo znamenať? Žeby tak elektrizoval ten obal? Dopekla, to skutočne bolelo! 
„Si v poriadku?“
Obchodom zarezonoval Hectorov hlas. Pokrútila hlavou, vstala a položila škatuľu na pôvodné miesto. Opatrne, aby sa ani náhodou nedotkla purpurového obalu tej zvláštnej knižky, vzala do náručia kôpku kníh, ktoré sa dostali do užšieho výberu, a vyšla zo skladu. 
„To mi bude stačiť, Hector. Vzala som si ich šesť. Napíšeš mi to, prosím, na účet?“ 
„Jasné. Uži si ich.“
So vzácnym nákladom v rukách sa cítila o čosi lepšie. Zamierila k autu a už sa začínala tešiť na ďalší zo svojich typických sobotných večerov, ktorý prežije s knihou v ruke a so psom pri nohách.
Zbohom, stovka. Aj toto rande sa skončilo ako záznam v súpise jej osobných katastrof. 
Kým naberie odvahu čo len pomyslieť na stoprvý pokus, určite ubehne riadne veľa času.
 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Buďte prvý a napíšte komentár.