Choď na obsah Choď na menu
 


Jedna cesta vlakom. Dvaja cudzí ľudia

laska-a-ine-vykolajenia.jpg
Dívam sa na tohto chalana, ktorého poznám sotva dve hodiny. Na romantika, čo chce byť stoj čo stoj doma načas, aby získal späť svoju čoskoro ohromenú priateľku. Svojím spôsobom je to milé. Aj keď klišé. Hoci si myslím, že v tomto skazenom svete je romantika absolútnou stratou času. Aj tak je to milé...

Ak máte chuť na pohodové letné čítanie plné romantiky a dobrodružstva, stiahnite si hneď teraz novinku Láska a iné vykoľajenia s 51% zľavou! Možno sa presvedčíte, že ľudí dokáže zmeniť aj jediná chladná noc...

Noe je beznádejný romantik. Vracia sa domov, aby sa dal dokopy so svojou bývalou priateľkou Rinou, s ktorou sa rozišiel pred odchodom na vysokú školu.

Ammy neverí v pravú lásku – príkladom sú jej rodičia. Otec si našiel novú rodinu a mama to nezvláda. Ammy cestuje na otcovu svadbu a vyčíta si, že nechala mamu zrútenú doma.

Ammy a Noe teraz sedia v jednom vlaku a zúfalo túžia dosiahnuť svoj cieľ, no vonku zúri snehová búrka a oni nemôžu pokračovať v ceste. Neostáva im nič iné, len z vlaku vystúpiť a putovať na vlastnú päsť. Spočiatku to vyzerá na malú zachádzku, no zmení sa na smršť udalostí. Ráno ich dobrodružstvo naberie katastrofický smer. Môže jedna noc naozaj zmeniť ich pohľad na lásku a prevrátiť život naruby?

 

Autorka Leah Konenová vyrástla v malom farmárskom mestečku s dvomi semaformi v štáte Washington, odkiaľ sa presťahovala do väčšieho mesta v Severnej Karolíne. Tam už bolo tých semaforov oveľa viac :-)
Po štúdiu žurnalistiky na univerzite v Severnej Karolíne odišla do New Yorku žiť svoj sen – stať sa spisovateľkou. A darí sa jej, o čom svedčí aj táto jej novinka, ktorá vyšla v edícii YOLi – knihy pre mladých.

 

Prečítajte si prvé strany z knihy Láska a iné vykoľajenia:

Prvá časť: Vlak
Ammy 11.23 h

Tento vlak vôbec nie je taký romantický, ako som si myslela.
Zvyčajne nie som romantická ani nefantazírujem, ale no tak, veď ide o vlak. V duchu som si predstavovala obsluhu s kovovými vozíkmi premávajúcu pomedzi uličky, ľudí, čo hľadia z okien na míňajúcu sa krajinu, rozprestreté noviny a sprievodcov s čapicami trochu nakrivo. Ženy v šatách s pančuchami a mužov v oblekoch.
Asi som videla priveľa filmov.
Teraz už viem, že nikdy to nie je ako vo filme. Určite nie tento rok.
Sedím vo vlaku spoločnosti Amtrak. Vo vlaku, čo vyzerá ako strieborná guľa, ale vôbec tak rýchlo neletí. Tento môj smeruje na východné pobrežie. Na sedadlách je modrý polyester, čo omína, so vzorom, ktorý navrhli dávno pred mojím narodením, a na dohľad nie je žiadny stevard s vozíkom. Dokonca som prešla tri vozne dopredu a jedálenský som nenašla.
Vonku za oknom vidím nekonečné odtiene sivej. Fľaky zeme a niečo, čo sa podobá na trávu. Bloky betónu a továrne ako z Dickensových príbehov – a to Dickensa vôbec nemám v obľube. Priemyselná pustatina. Rukou sa dotknem okna. Je chladné, na rozdiel od ľudí vnútri, ktorí majú na sebe priveľa vrstiev oblečenia.
Vlak je preplnený. Neupravený chlapík v obleku, niekto, koho dávno prepustili z práce, ale stále nosí oblek a cení si ho, akoby to boli svadobné šaty slečny Havishamovej. Na košeli pod pokrčeným sakom má prepotený obrázok, ktorý vyzerá ako atramentová machuľa z Rorschachovho testu osobnosti.
A čo vidím, vôbec tu nesedia dámy v šatách s pančuchami ako zo starého filmu. Väčšina ľudí má na sebe to, čo ja – rifle a veľké svetre so šálmi, čiapku a rukavice do tej zimy za oknami, nie do tohto tepla.
Všetci upierajú zrak na telefóny a tablety, a hoci sprievodca má na hlave štýlovú sprievodcovskú čapicu v jeho podaní: „Lístky, prosím!“ znie hlúpo. Každému v dosluchu bolo hneď jasné, že by najradšej bol niekde úplne inde, len nie tu. Je to na míle vzdialené od romantiky a malebnosti. Podobne ako aj celý tento môj narýchlo vymyslený výlet.
Zazvoní mi telefón. Vstanem, aby som si ho vytiahla z kabelky, ktorú som vyložila na policu nad sedadlami, a len-len že som si neudrela hlavu. So svojimi 176 centimetrami som nadoraz. Moja červená kožená kabelka, narodeninový darček od otca z Hudsonu v New Yorku tri dni po narodeninách, je zastrčená medzi veľkým kufrom na kolieskach a niekoľkými nákupnými taškami z Century 21. Potiahnem ju obomi rukami, ale pohne sa aj kufor. Červená kabelka padne vedľa mňa, kufor zachytím skôr, než niečo napácha.
Podľa chlapa v stredných rokoch som zrejme najväčšia chudera na planéte. Jeho manželka sa sústredila na nákupnú tašku tŕpnuc, že niečo poškodím (prepáčte, ale mne je to jedno). Keby tí dvaja nevyložili hore toľko vecí, bolo by tam viac miesta.
Stále držím kufor obomi rukami, medzitým telefón prestane zvoniť. Snažím sa ho natlačiť nazad, ale nechce sa vrátiť na pôvodné miesto, pretože medzitým sa pohli všetky igelitky. Pomaličky ho teda zložím na vedľajšie sedadlo. Nemala by som obsadiť miesto svojím kufrom, ale z mojej päťhodinovej cesty zatiaľ uplynula len polovica a nemám chuť na nejakého zhovorčivého spolucestujúceho.
Sadnem si a nahnem sa po kabelku, keď môj telefón znova začne vyzváňať.
„Nemienite to zodvihnúť?“ pani zahundre. Bohvie, čo má v tých igelitkách, že je na mňa taká nahnevaná. Alebo možno je to len newyorský zvyk.
Myknem plecom a vylovím telefón z kabelky. Ostatní cestujúci vyzerajú oveľa zbehlejší v týchto vlakových záležitostiach.
To však nie je moja chyba. Vlastne som túto narýchlo zorganizovanú cestu neplánovala. Kým som včera večer nezavolala svojej takmer nevlastnej sestre Kat, bola som stopercentne presvedčená, že do toho nejdem. Rozhodla som sa tak už pred niekoľkými mesiacmi.
Príď. Ostaň s nami aspoň týždeň. Ak neprídeš, oľutuješ. Je to jednoduché.
Ani zďaleka to nie je jednoduché.
Prehrabávam sa medzi knihami a rôznymi inými hlúposťami, čo som si ráno hodila do kabelky, a telefón ďalej zvoní. Plecia mi strnú od napätia. Čakám, že mi tá žena ešte niečo povie. Konečne ho nájdem zastrčený medzi Pani BovaryovouNórskym drevom. Ako som predpokladala, volá Kat. Vari jediná radšej volá, než píše.
„Čau,“ poviem a cítim, ako sa mi zrýchľuje pulz.
Nie z nej som nervózna, ale z celej situácie.
Rodina vám také veci nemá robiť. Rodina by mala spĺňať veľa vecí, o ktorých som sa  za posledný rok presvedčila, že ich nespĺňa.
„Overujem, či si v tej esemeske neklamala. Či si naozaj vo vlaku.“ Katin hlas je ako zvyčajne preafektovaný a veselý ako hlas nejakej pipky, čo vypila priveľa kávy.
„Naozaj som vo vlaku,“ poviem. Žena sediaca vedľa opäť pokrúti hlavou, akože hovorím nahlas, hoci podľa mňa hovorím normálne.
Kat zavýska a ja inštinktívne oddialim telefón od ucha. „Dobrý bože,“ povie. „Som taká nadšená. Doslova ma zachrániš pred tou prestrelkou, čo sa dnes ukazuje.“
Za normálnych okolností by som využila túto príležitosť na vysvetlenie rozdielu medzi doslova a obrazne, ale v mysli sa mi vynoria mamine slová z dnešného rána.
Ako si ma mohol opustiť práve dnes?
Bez ohľadu na to, akú prestrelku má Kat na mysli, či sú to Sophiine šaty, alebo Beine vlasy, vôbec to neprekoná moje zážitky za posledných dvadsaťštyri hodín.
„Vieš, že nebudem skákať od nadšenia kvôli môjmu otcovi a tvojej mame, pravda?“
„Viem,“ povie. „Bóže, veď ani ja. Tvoj otec však bude aj tak šťastný. Celý týždeň stonal. Chýbaš mu.“
Zagúľam očami a zadržím úškrn. To určite. Stavím sa, že o ničom inom nepremýšľa. Stavím sa, že v jeho hlave je to samá Ammy-Ammy-Ammy. Veď kto by nemyslel celý čas na dcéru, ktorú opustil pre sexy inštruktorku jogy, čo je od neho o desať rokov mladšia?
Som pre neho len doplnok, poznámka k jeho novému životu, spomienka na predošlé obdobie. Dokonca som sa o tejto hlúpej akcii dozvedela skôr od Kat, než mi ju sám spomenul.
Kat nečaká na odpoveď. „Kedy prídeš?“
„O pol druhej,“ poviem. „Stále platí, že prídeš po mňa?“
„Jasné,“ povie Kat. „Na stanici Hudson?“
„Áno.“
„Super,“ povie. „Mimochodom, povedala som to len Bei, nikomu inému.“
Vzdychnem si. „Tvrdila si, že to nikomu nepovieš. Má to byť prekvapenie.“
Viem si živo predstaviť, ako Kat prevracia oči. „Je to moja sestra. A čoskoro aj tvoja nevlastná sestra. Nikomu to nepovie. Okrem toho je z toho nadšená.“
Katine slová ma zasiahnu viac, než by som bola ochotná pripustiť. Čoskoro nevlastná sestra. Fakt sa to ide diať, moja onedlho nevlastná matka v nejakých vyblednutých šatách v štýle boho. A môj otec vyznávajúci lásku žene, čo určite nie je moja matka.
Oči mi spočinú na dverách vozňa. Na okamih sa vidím, ako k nim utekám, ťahám za záchrannú brzdu a potom trvám na tom, aby otočili vlak a odviezli ma nazad do Virginie. Tam by som objala svoju mamu, ospravedlnila sa jej a povedala, že bez ohľadu na všetko som stále na jej strane.
Zároveň však viem, že vrátiť sa by nebol dobrý nápad. Že to, čo bolo medzi mamou a mnou, sa už dávno stratilo, a ja som si to až včera naplno uvedomila.
„Teším sa aspoň na vás,“ poviem nakoniec.
„Dobre teda, idem mame pomôcť napariť tie jej hlúpe šaty. Uvidíme sa.“
A zloží telefón skôr, než mám šancu čokoľvek dodať.
Hľadím na svoj mobil a v duchu si želám, aby sme sa mohli dlhšie rozprávať. Kat by som povedala, že sa bojím, že mi to moja mama nikdy neodpustí, že robím hlúposť, že môj otec v skutočnosti nechce, aby som tam bola, že mu stačí jeho nová rodina.
Pokrútim však hlavou a snažím sa na to zabudnúť. Ignorujem esemesky, aby som sa nezamotala do konverzácie s mamou, ktorú som asi pred hodinou na zachovanie duševného zdravia zrušila.
Namiesto toho si prezriem všetky sociálne siete a listujem medzi fotkami ľudí s rodinami, čo robia počas voľna. Vidím Daru s bratom, ako nastupujú do lietadla smer Universal Studios. Vidím najmúdrejšie dievča zo strednej na ceste po Južnej Karolíne. Keď vidím fotku aspoň čiastočne funkčnej rodiny, cítim v žalúdku pichajúcu závisť. Zahryznem si do pery, aby som ju potlačila.
V kútiku duše cítim, že otec sa poteší. Chce, aby som tam bola. To mi aspoň minulý mesiac tvrdil do telefónu. Viem však, že aj keby som neprišla, všetko by dobre dopadlo. Už nie som jeho jediná rodina. Mama už vôbec nie je jeho rodina. Sme druhoradí. A to bolí.
Pozriem sa von z okna hľadajúc rozptýlenie v škaredej priemyselnej krajine, ale je tam úplná tma, takže vidím len jemné náznaky grafity načmáraných na betónových stenách tunela.
Ani som si nevšimla, že sme dorazila do Penn Station. Opriem si čelo o sklo, cítim studenú skondenzovanú vlhkosť a snažím sa vytesniť zvuk otvárania dverí a ľudské kroky.
Chcem prespať zvyšok cesty, aby som si preto už nemusela robiť starosti. Chcem, aby už bolo zajtra, chcem, aby sa tento hlúpy deň už skončil, a chcem sedieť v Katinej izbe, pozerať reprízu Priateľov a rozmýšľať, do ktorého drahého podniku v Hudsone dnes večer pôjdeme.
Oči mám zavreté, keď zrazu počujem naliehavý hlas.
„Pardon.“
A potom znovu, skôr než sa stihnem pohnúť.
„Pardon. Je toto miesto voľné?“