Choď na obsah Choď na menu
 


Jojo Moyesová: Čo bolo potom

co-bolo-potom.jpg


Jojo Moyesová patrí medzi najobľúbenejšie autorky romancí na svete, aj na Slovensku. Vyšlo jej u nás už 5 kníh a je tu ďalšia, na ktorú jej fanúšičky tak netrpezlivo čakali.

Ak si totiž spomínate na bestseller Predtým ako som ťa spoznala (príbeh o Lou a Willovi, ktorý po dopravnej nehode stratil chuť do života...no Lou vstúpila do jeho života ako farebná búrka a navždy ho zmenila), dočkali ste sa voľného pokračovania s názvom Čo bolo potom.

„Nemala som v úmysle napísať pokračovanie,“ vysvetľuje úspešná autorka Jojo Moyesová. „Ale priviedli ma k tomu práce na filme, scenár a neuveriteľné množstvo tweetov a e-mailov, v ktorých sa čitatelia pýtali, čo sa stalo s Lou? Tieto postavy ma proste nikdy neopustili.“

 

Ako by ste sa vyrovnali so skutočnosťou, keby ste stratili niekoho, koho veľmi milujete? Zmenil by sa váš pohľad na svet a prehodnotili by ste rebríček svojich životných hodnôt?

 

V románe Jojo Moyesovej Čo bolo potom sa hlavná hrdinka Louise Clarková vydáva na podobnú cestu a hľadá odpovede na svoje otázky.

Po intenzívnom šesťmesačnom vzťahu s paralyzovaným Willom Traynorom, ktorý sa rozhodol ukončiť svoju pozemskú púť asistovanou samovraždou, sa prebíja životom bez neho. Sama má nepríjemnú nehodu, čo ju prinúti vrátiť sa domov k rodine. Akosi cíti, že sa opäť ocitla tam, kde sa všetko začalo. Telo sa jej pomaly uzdravuje, ale duša nie.

 

Život po Willovej smrti znamená pre Lou učiť sa všeličo odznova, budovať na nových základoch. Ošetrovateľ Sam Fielding, pre ktorého sa kontakt so životom a smrťou stal povolaním, je azda jediný, kto ju môže pochopiť. A vtom sa z Willovej minulosti nečakane vynorí jeho 16-ročná nezvládnuteľná dcéra, o ktorej nikto nič nevedel.

Lily prevráti Lou všetky plány, vnáša do jej života iba stres a ženie ju do úplne inej budúcnosti, ako si naplánovala... život je plný zvratov a prekvapení...

 

Vypočujte si AUDIO ukážku z knihy.
Číta Lucia Hurajová

 

Jojo Moyesová je britská spisovateľka, desať rokov pracovala pre britský denník The Independent. Istý čas strávila v Hongkongu ako dopisovateľka novín Sunday Morning Post. V roku 2002 jej vyšiel prvý román Shelterinf Rain a od tých čias sa živí ako spisovateľka na voľnej nohe.

Je autorkou vyše desiatky románov, jej doménou sú predovšetkým romantické príbehy, ktoré sa však vyhýbajú klasickým žánrovým klišé a za ktorými sa skrýva vážnejší podtext. Každý nový titul sa umiestňuje na popredných miestach európskych i amerických rebríčkov bestsellerov.

Jej knihy preložili do jedenástich jazykov. Je jednou z mála autoriek, ktoré dva razy získali za svoje knihy ocenenie Romantický román roka.

 

Jojo Moyesovej vyšlo v slovenčine už 5 kníh:
Posledný list od milenca
Predtým ako som ťa poznala
Dievča, ktoré si tu zanechal
Strieborný záliv
Jeden plus jeden

 

 

 

Začítajte sa do novinky Čo bolo potom:

Prvá kapitola

Vysoký chlap na konci baru sa potí. Hlavu má sklonenú nad dvojitou whisky, no podchvíľou zdvihne pohľad a poobzerá sa hore-dolu, za seba, k dverám. Vo svetle sa leskne od potu. Roztrasene si vydýchne, tvári sa, akoby iba vzdychol, a znova upriami pozornosť na drink.

„Prepáčte, prosím!“

Pozrela som naňho, práve som leštila poháre.

„Môžem dostať ešte jednu whisky?“

Chcem mu povedať, že to nie je najlepší nápad, nepomôže mu to a možno to preženie, no je to statný chlap, o pätnásť minút zatvárame a podľa pravidiel spoločnosti nemám dôvod odmietnuť objednávku, a tak prejdem k nemu, vezmem mu pohár a podržím ho pri dávkovači. Kývne na fľašu. „Dvojitú,“ povie a prejde si tučnou rukou po mokrej tvári.

„To bude sedem libier, dvadsať pencí, prosím.“

Je utorok večer, trištvrte na jedenásť, a Shamrock and Clover, írska krčma, ktorá je asi taká írska ako Mahatma Gándhí, pomaly zatvára. Hostinec je na letisku v East City a bar má záverečnú desať minút po odlete posledného lietadla. Momentálne som tam len ja, mladý muž intenzívne ťukajúci na laptope, chechtajúce sa ženy pri stolíku číslo dva a muž s dvojitým Jamesonom v ruke, ktorý čaká buď na lietadlo SC107 do Štokholmu, alebo na DB224 do Mníchova – toto druhé lietadlo mešká štyridsať minút.

Ťahám v bare už od poludnia, lebo Carly mala črevné problémy a šla domov. Neprekáža mi to. Nikdy mi neprekáža zostať v práci dlhšie. Ticho si pohmkávam Celtic Pipes of the Emerald Isle, prejdem k stolíku a vezmem poháre dvoch žien, ktoré si pozerajú nejaké video na mobile. Smejú sa uvoľnene, ako ženy mierne pod parou.

„Moja vnučka. Má päť dní,“ povie blondínka, keď sa načiahnem k nej po pohár.

„Krásna.“ Usmejem sa. Všetky deti mi pripadajú ako hrozienkové buchtičky.

„Žije vo Švédsku. Nikdy som tam nebola. Ale musím tam ísť, pozrieť si svoje prvé vnúča, nie?“

„Krstíme tú malú.“ Znova vybuchnú do smiechu. „Pripijete si s nami na jej zdravie? Urobte si na päť minút voľno. Inak túto fľašu nestihneme doraziť.“

„Ejha, už je to tu! Poďme, Dor.“ Pozrú na tabuľu, vezmú si veci a možno len ja si všimnem, že cestou k bezpečnostnej kontrole sa mierne tackajú. Položím ich poháre na pult, poobzerám sa po bare, či netreba ešte niečo umyť.

„Nikdy nie ste v pokušení?“ Menšia žena sa vráti po šál.

„Prosím?“

„Jednoducho sadnúť na konci šichty na lietadlo. Ja by som veru bola.“ Znova sa zasmeje. „Každý jeden deň, dočerta.“

Nasadím profesionálny úsmev, ktorý môže znamenať čokoľvek, a obrátim sa k baru.

--

Okolo mňa zatvárajú franšízy, oceľové mreže hrkocú na výkladoch s nehorázne drahými kabelkami a darčekovými Toblerones. Pri bránach číslo tri, päť a jedenásť zhasínajú svetlá, poslední cestujúci žmurkajú na nočnej oblohe. Konžská upratovačka Violet tlačí vozík smerom ku mne, pomaly sa kníše, topánky s gumenou podošvou jej na linoleu vŕzgajú. „‘brý večer, dievčatko.“

„... brý večer, Violet.“

„Nemali by ste tu byť takto neskoro v noci, srdiečko. Mali by ste byť so svojimi milovanými.“

To isté mi hovorí každý večer. „Už tu nebudem dlho.“ Každý večer jej odpoviem rovnako. Spokojne prikývne a ide svojou cestou.

Mladík s laptopom a spotený chlap, naliaty whisky, už odišli. Poukladám poháre, dva razy zrátam peniaze, kým páska nesedí s obsahom zásuvky v pokladnici. Všetko zaznačím do účtovnej knihy, skontrolujem výčap, napíšem, čo treba doobjednať. Až vtedy si všimnem, že cez barovú stoličku je prehodené sako vysokého muža. Podídem k stoličke a pozriem na monitor. Cestujúci do Mníchova len teraz nastupujú, keby som chcela bežať za ním so sakom v ruke... Znova pozriem na sako a pomaly prejdem k toaletám.

„Haló! Je tu niekto?“

Ozve sa tlmený hlas s náznakom hystérie. Potlačím dvere.

Vysoký chlap je sklonený nad umývadlom a špliecha si tvár vodou. Je biely ako krieda. „Ohlásili môj let?“

„Len teraz to nabehlo na tabuli. Máte ešte pár minút.“ Už chcem odísť, ale vtedy ma čosi zarazí. Muž hľadí na mňa s úzkosťou v očiach. „Ja to nedokážem.“ Odtrhne papierovú utierku, potľapká si ňou po tvári. „Nedokážem nastúpiť do lietadla.“

Čakám.

„Mal som ísť na stretnutie so svojím novým šéfom, ale nemôžem. Nemal som odvahu povedať mu, že sa bojím lietať.“ Pokrúti hlavou. „Nielenže sa bojím. Som na smrť vydesený.“

Dvere sa za mnou zatvoria. „Na aké miesto máte nastúpiť?“

Zažmurká. „Ehm... náhradné autosúčiastky. Som nový vedúci oblastný manažér, zátvorka, náhradné diely, koniec zátvorky, vo firme Hunt Motors.“

„To vyzerá dobrý džob,“ poznamenám. „Máte... zátvorky.“

„Už dlho pre nich pracujem.“ S námahou preglgne. „Preto nechcem zomrieť v ohnivej guli. Skutočne nechcem zomrieť v letiacej ohnivej guli.“

Som v pokušení povedať, že by to v skutočnosti nebola letiaca ohnivá guľa, skôr rýchlo padajúca, ale mám podozrenie, že by mu to veľmi nepomohlo. Znova si ošpliecha tvár a ja mu podám ďalšiu papierovú utierku.

„Ďakujem.“ Trasľavo si vydýchne a vystrie sa, očividne sa chce pozbierať. „Stavím sa, že ste ešte nikdy nevideli, aby sa dospelý chlap správal ako hlupák.“

„Najmenej štyri razy za deň.“

Otvorí malé očká.

„Asi štyri razy za deň musím niekoho vyloviť z pánskych toaliet. A zvyčajne je za tým strach z lietania.“

Zažmurká na mňa.

„Ale každému vždy hovorím, že ešte nikdy nespadlo nijaké lietadlo, ktoré odlietalo z tohto letiska.“

Stiahne krk v golieri. „Vážne?“

„Ani jedno.“

„Ani... malá nehoda na rozjazdovej dráhe?“

Pokrčím plecami. „V skutočnosti je tu dosť nudne. Ľudia odlietajú, odchádzajú tam, kam majú namierené, a o pár dní sa vrátia.“ Opriem sa o dvere a otvorím ich zadkom. Toalety večer nikdy veľmi nevoňajú. „Okrem toho si osobne myslím, že sa vám môže stať aj horšie.“

„Asi máte pravdu.“ Zamyslí sa, pozrie bokom na mňa. „Štyri razy za deň, hm?“

„Niekedy aj viac. Ale ak nemáte nič proti tomu, už sa fakt musím vrátiť. Nie je pre mňa najlepšie, ak ma často vidia vychádzať z pánskych toaliet.“

Usmeje sa a na chvíľu vidím, ako možno vyzerá za iných okolností. Prirodzene energický muž. Veselý muž. Muž na vrchole obchodovania s náhradnými autosúčiastkami vyrábanými na kontinente. „Viete, zdá sa mi, že ohlásili váš let.“

„Myslíte, že to prežijem?“

„Určite to prežijete. Sú to bezpečné aerolinky. A je to len pár hodín z vášho života. Pozrite, pred piatimi minútami pristálo lietadlo SK štyristodeväťdesiatjeden. Keď pôjdete k odletovej bráne, uvidíte stevardov a stevardky, ako vchádzajú dnu a so smiechom idú domov. Pre nich sú tieto lety ako cesta autobusom. Niektorí letia aj dva, tri, štyri razy denne. A nie sú hlúpi. Keby to nebolo bezpečné, iste by nelietali, nemyslíte?“

„Ako cesta autobusom,“ zopakuje.

„Pravdepodobne je to oveľa bezpečnejšie.“

„To iste.“ Zdvihne obočie. „Na cestách jazdí kopa idiotov.“

Prikývnem.

Napraví si kravatu. „A je to skvelý džob.“

„Bola by škoda stratiť robotu pre takú maličkosť. Len čo si zvyknete na to, že ste hore, všetko bude v poriadku.“

„Možno. Ďakujem...“

„Louisa,“ poviem.

„Ďakujem, Louisa. Ste veľmi milé dievča.“ Zamyslene na mňa pozrie. „Nepredpokladám, že by ste... chceli... ísť niekedy so mnou na drink.“

„Znova ohlasujú váš let, pane,“ otvorím dvere, aby vyšiel.

Prikývne, aby zakryl rozpaky, potľapkáva si po vreckách. „Dobre... jasné... tak teda... idem.“

„A užite si tie zátvorky.“

Dve minúty po jeho odchode zistím, že ovracal celú kabínku číslo tri.

--

Domov prídem o štvrť na dve, vstúpim do prázdneho bytu, oblečiem si pyžamové nohavice a mikinu s kapucňou, otvorím chladničku, vytiahnem fľašu bieleho vína, nalejem si. Bŕ, kyslé, urobím grimasu. Študujem vinetu a uvedomím som si, že som ho otvorila minulý večer, zabudla som zazátkovať fľašu. Rozhodnem sa, že nikdy nie je dobré priveľmi rozmýšľať o takýchto záležitostiach, a tak sa s vínom v ruke zvalím do kresla.

Na kozubovej rímse sú dve karty. Jedna od mojich rodičov so želaním všetkého najlepšieho k narodeninám. Mamino želanie ma pichne do srdca ako dýka. Druhá karta je od mojej sestry, píše, že cez víkend by s Thomom mohli prísť. Tá karta tam leží pol roka. Na telefónom záznamníku mám dva odkazy. Jeden od zubára, druhý nie.

Ahoj, Louisa, tu Jared. Stretli sme sa v Dirty Duck. Dali sme sa dokopy (tlmený, rozpačitý smiech). Vieš... mne sa to dosť páčilo. Tak som rozmýšľal, či by sme si to nemohli zopakovať. Moje číslo máš...

Keď už vo fľaši nič nezostane, rozmýšľam, že si kúpim ďalšiu, ale nechce sa mi ísť von. Netúžim, aby si zo mňa Samir vo večierke uťahoval, ako stále nasávam Pinot Grigio. Netúžim sa s nikým rozprávať. Zrazu som na smrť unavená, ale treští mi v hlave, čo veští, že aj keby som si ľahla, nezaspala by som. Chvíľu uvažujem o Jaredovi a jeho zvláštne tvarovaných nechtoch. Prečo premýšľam o zvláštne tvarovaných nechtoch? Civiem na holé steny v obývačke, a zrazu si uvedomím, že potrebujem vzduch. Skutočne potrebujem vzduch. Otvorím okno na chodbe, neisto vyjdem po požiarnom schodisku na strechu.

Keď som tam bola prvý raz, realitný agent mi ukázal, že predchádzajúci majitelia si tam urobili malú terasovitú záhradku, postavili tam malú lavičku, rozložili žardiniéry. „Samozrejme, oficiálne to nie sú vaše priestory,“ podotkol, „ale iba z vášho bytu je prístup na strechu. Je to naozaj pekné. Môžete si tu usporadúvať párty!“ Pozrela som naňho, akoby som rozmýšľala, či naozaj vyzerám ako baba, ktorá usporadúva párty.

Rastliny už dávno zvädli a vyhynuli. Očividne sa neviem o nič starať. Stojím na streche a hľadím do žmurkajúcej tmy Londýna podo mnou. Okolo mňa žije, dýcha, je, háda sa milión ľudí. Milión životov, ktoré so mnou nijako nesúvisia. Vládne tam zvláštny pokoj.

Sodíkové svetlá blikocú, zvuky mesta prenikajú do nočného ovzdušia, počuť túrovanie motorov, búchanie dverí. Niekoľko kilometrov odtiaľ hukoce policajná helikoptéra, svetelný lúč pátra po nejakom ničomníkovi v miestnom parku. V diaľke počuť sirénu. Vždy počuť sirénu. „Tu sa hneď budete cítiť ako doma,“ vyhlásil realitný agent. Takmer som sa zasmiala. Mesto mi pripadalo cudzie ako vždy. Ale v poslednom čase mi tak pripadalo všetko.

Zaváham, potom sa postavím na parapet a roztiahnem ruky ako mierne pripitá povrazolezkyňa. Noha za nohou po betóne, vo vánku sa mi ježia chĺpky na ramenách. Keď som sa sem nasťahovala, keď na mňa všetko tvrdo doľahlo, niekedy som sa odvážila prejsť z jedného konca bloku na druhý. Keď som došla na opačný koniec, zasmiala som sa do noci. Vidíš? Tu som – žijem – rovno na kraji. Robím, čo si mi kázal!

Stal sa z toho môj tajný zvyk – ja, panoráma mesta, útecha tmy, anonymita a vedomie, že tu hore nikto nevie, kto som. Zdvihnem hlavu, cítim nočný vánok, zdola počujem smiech, tlmené rinčanie rozbitej fľaše, hukot premávky smerujúcej do mesta, nekonečný rad koncových svetiel, automobilové krvné riečisko. Iba medzi treťou a piatou hodinou ráno tu vládne pomerne pokoj, opilci odpadnú do postele, šéfkuchári si vyzlečú biele rovnošaty, na hostincoch zamknú dvere. Ticho týchto hodín iba občas prerušia nočné lietadlá, otváranie židovskej pekárne o kus ďalej na našej ulici, tichý hukot dodávok rozvážajúcich noviny. Poznám aj tie najtichšie pohyby mesta, lebo už nespávam.

Kdesi tam dolu je rušno, White Horse je plný hipsterov a obyvateľov East Endu, vonku sa háda mladý párik, nemocnica na druhej strane mesta dáva dokopy chorých, ranených a tých, ktorým sa len tak-tak podarilo dožiť ďalšieho dňa. Tu hore je iba vzduch a tma, ktorou letí nákladné lietadlo z londýnskeho letiska do Pekingu, a nespočetné množstvo cestujúcich, ako ten chlap, čo popíjal írsku whisky, smeruje na nové miesta.

„Pol druha roka! Celého pol druha roka! Kedy sa to skončí?“ poviem do tmy. A znova cítim, ako vo mne vrie ten nečakaný hnev. Urobím dva kroky a pozriem si na nohy. „Toto nie je život. Nie je to nič.“

Dva kroky. A ešte dva. Dnes prejdem až na roh.

„Nedal si mi život, jasné? To teda fakt nie! Jednoducho si rozbil môj starý život. Na márne kúsky. Čo mám robiť s tým, čo mi zostalo? Kedy budem mať pocit...“ Vystriem som ruky, na pokožke cítim studený nočný vzduch a uvedomím si, že znova plačem. „Dopekla, Will,“ zašepkám. „Strč sa do riti, keď si ma opustil.“

Znova ma zaplaví žiaľ ako náhly príliv, silný, zdrvujúci. A vo chvíli, keď si myslím, že sa doň ponorím, ozve sa z tieňov hlas: „Myslím, že tam by ste nemali stáť.“

Napoly sa zvrtnem, na požiarnom schodisku zachytím záblesk bledej tváre, oči doširoka otvorené. Od šoku sa mi na parapete pošmykne noha a zrazu som na nesprávnej strane parapetu. Srdce mi vyskočí z hrude a o zlomok sekundy neskôr ho nasleduje telo. A zrazu padám do priepasti nočného vzduchu ako v nočnej more, nohy mám nad hlavou a počujem krik, ktorý možno vychádza z môjho hrdla...

Tresk!

A zrazu tma.

 

Druhá kapitola

 

„Ako sa voláte, srdiečko?“

Na krku som mala ortézu.

Po hlave mi zľahka prechádzala nejaká ruka.

Žijem. Dosť sa tomu čudujem.

„To je ono. Otvorte oči. Pozrite na mňa. Pozrite. Môžete mi povedať svoje meno?“

Chcela som otvoriť ústa a niečo povedať, ale z hrdla mi vychádzali iba tlmené, nezmyselné zvuky. Tuším som si zahryzla do jazyka. V ústach som cítila krv, teplú krv a chuť železa. Nevedela som sa ani pohnúť.

„Dáme vás na bord, dobre? Možno vám bude chvíľu nepohodlne, ale dám vám morfium, aby ste necítili bolesť.“ Muž hovoril pokojne, vyrovnane, akoby bolo celkom normálne, že človek leží dolámaný na betóne a hľadí na nočnú oblohu. Takmer som sa zasmiala. Chcela som mu povedať, aké je to smiešne, že tam ležím. Ale nič nefunguje, ako by malo.

Mužova tvár zmizla z môjho zorného poľa. Vtedy sa nado mnou sklonila žena v neónovej veste, tmavé kučeravé vlasy mala zviazané do chvosta, zasvietila mi baterkou do očí a hľadela na mňa s rovnakým neosobným záujmom, akoby som bola len nejaká bylina, nie človek.

„Treba ju dať do vaku?“

Chcela som niečo povedať, ale zrazu som pocítila bolesť v nohách. Bože, povedala som, ale nebola som si istá, či som to vyslovila nahlas.

„Mnohonásobné zlomeniny. Zreničky reagujú normálne. Tlak deväťdesiat na šesťdesiat. Šťastie, že dopadla na markízu. Aká je šanca, že človek dopadne na niečo mäkké, hm...? Ale táto podliatina sa mi nepáči.“ Na bruchu som cítila studený vzduch a ľahký dotyk teplých prstov. „Vnútorné krvácanie?“

„Treba zavolať druhý tím?“

„Mohli by ste ustúpiť, pane? Dozadu?“

Vtedy som začula hlas iného muža: „Vyšiel som si von zafajčiť, a zrazu mi dopadla na balkón. Dofrasa, takmer spadla na mňa.“

„Tak vidíte – máte šťastný deň. Nespadla na vás.“

„V živote som nezažil taký šok. Človek nečaká, že naňho niekto spadne z nočnej oblohy. Len pozrite na moju stoličku. Dal som za ňu v Conranovom obchode osemsto libier... Myslíte, že môžem žiadať náhradu škody?“

Ticho.

„Môžete urobiť, čo chcete, pane. Niečo vám poviem, keď už budete pri tom, môžete žiadať, aby vám zaplatila za umytie krvi z vášho balkóna. Čo vy na to?“

Prvý muž pozrel na kolegyňu. Čas plynul. Spadla som zo strechy? Na tvári som cítila chlad, nejasne som si uvedomila, že sa začínam triasť.

„Upadá do šoku, Sam.“

Kdesi dolu sa otvorili dvere na dodávke. Potom sa bord podo mnou pohol a cítila som bolesť, bolesť, bolesť... A zrazu všetko potemnelo.

--

Siréna a modré svetlo. V Londýne večne počuť sirény. Pohli sme sa. Do sanitky znova a znova prenikali neónové svetlá a nečakane osvetľovali tesný interiér, muža v zelenom, ktorý čosi vyťukával do mobilu, potom sa obrátil a napravil infúziu nad mojou hlavou. Bolesť sa zmiernila – morfium? –, ale keď som prišla k vedomiu, zmocnila sa ma hrôza. Pomaly sa vo mne nafúkol obrovský airbag a vytrvalo blokoval všetko ostatné. Ach, nie! Ach, nie!

„Psím vs?“

Musela som to povedať dva razy, kým ma muž opretý o zadnú časť dodávky počul. Obrátil sa, sklonil sa mi k tvári. Voňal citrónom, a keď sa holil, kúsok brady mu ušiel. „Všetko v pohode?“

„Ja ee...“

Muž sa znova sklonil. „Prepáčte, v tom zavýjaní sirény vás zle počuť. Onedlho sme v nemocnici.“ Položil mi dlaň na ruku. Mal ju suchú, hrejivú, dávala mi pocit istoty. Zrazu sa ma zmocnila panika, keď som si uvedomila, že ma možno pustí. „Len vydržte. Aký máme čas, Donna?“

Neodkázala som vysloviť tie slová. Ústa som mala plné jazyka. Myšlienky pomotané. Pohla som rukami, keď ma dvíhali? Zdvihla som pravú ruku, nie?

„Sm chrnt?“ Bolo počuť len šepot.

„Čože?“ Priložil mi ucho na ústa.

„Chrnt? Sm chrnt?“

„Ochrnutá?“ Muž zaváhal s pohľadom upretým na mňa, potom sa obrátil a pozrel mi na nohy. „Môžete pohnúť prstami na nohách?“

Pokúsila som si spomenúť, ako sa hýbe nohami. Zdalo sa mi, že si to vyžaduje väčšie sústredenie, než som bola zvyknutá. Muž sa zľahka dotkol môjho palca na nohe, akoby mi chcel pripomenúť, kde je. „Skúste znova. Tak.“

Do oboch nôh mi vystreľovala bolesť. Ozval sa akýsi zvuk, zrejme vzlyk. Môj.

„Ste v poriadku. To je dobre, že cítite bolesť. Nemôžem to povedať naisto, ale myslím, že ste neutrpeli zranenie chrbtice. Narazili ste si bok a máte aj zopár iných zranení.“

Pohľad upieral do mojich očí. Mal láskavé oči. Zrejme chápal, ako veľmi túžim počuť povzbudzujúce slová. Cítila som, že mi stisol ruku. Nikdy som tak veľmi nepotrebovala ľudský dotyk.

„Vážne. Som si takmer istý, že nie ste ochrnutá.“

„Chvabhu.“ Svoj hlas som počula z diaľky. Oči sa mi zaliali slzami. „Psím, nepstite ma,“ zašepkala som.

Sklonil sa bližšie. „Nepustím vás.“

Chcela som niečo povedať, ale jeho tvár sa mi rozmazala a znova som odišla.

--

Neskôr mi povedali, že som spadla dve z piatich poschodí, preletela som cez markízu a dopadla som na drahé nadrozmerné plátenné ležadlo odolné voči vode na balkóne pána Antonyho Gardinera, právnika špecializujúceho sa na autorské práva, suseda, s ktorým som sa jakživ nestretla. Bedrová kosť sa mi roztrieštila na dva kusy, praskli mi dve rebrá a kľúčna kosť. Okrem toho sa mi zlomili dva prsty na ľavej ruke a priehlavok mi vytŕčal cez kožu, čo malo za následok, že jedna študentka medicíny zamdlela. Röntgenové snímky všetkých fascinovali.

Stále som počula hlas záchranára, ktorý ma ošetroval: Nikdy sa nedá vedieť, čo sa stane, keď človek spadne z veľkej výšky. Podľa všetkého som mala veľké šťastie. Keď mi to oznámili, s úsmevom čakali, že sa zoširoka usmejem alebo roztancujem. Necítila som sa dvakrát šťastná. Nič som necítila. Podchvíľou som zaspávala a zobúdzala sa a niekedy som nad sebou videla žiarivé svetlá operačnej sály, inokedy som ležala v tichej izbe, kde sa nič ani nepohlo. Tvár zdravotnej sestry. Útržky rozhovorov.

Videla si ten bordel, čo narobila tá stará pani na D4? To je teda príjemný koniec šichty, čo?

Ty si z Nemocnice princeznej Alžbety, čo? Môžeš im povedať, že vieme, čo treba robiť na pohotovosti. Ha-ha-ha-ha-ha.

Pekne oddychujte, Louisa. O všetko sa postaráme. Len oddychujte.

Od morfia som bola ospalá. Zvýšili mi dávky a ja som privítala ten studený pramienok zabudnutia.

--

Otvorila som oči a pri posteli som uvidela mamu.

„Prebrala sa, Bernard. Prebrala sa. Mám zavolať zdravotnú sestru?“

Prebleslo mi hlavou, že zmenila farbu vlasov. A potom som si pomyslela: Ach, to je moja mama. Moja mama sa predsa so mnou nerozpráva.

„Vďakabohu! Ach, vďakabohu!“ Mama sa dotkla krížika na retiazke. Čosi mi to pripomenulo, ale nevedela som čo. Naklonila sa ku mne, zľahka ma pohladila po líci. Z neznámeho dôvodu sa mi oči zaliali slzami. „Ach, dievčatko moje!“ Nakláňala sa nado mnou, akoby ma chcela ochrániť. Zacítila som jej voňavku, poznala som ju ako svoju voňavku. „Ach, Lou!“ Vreckovkou mi utrela slzy. „Keď nám zavolali, vydesila som sa ako nikdy v živote. Čo ťa bolí? Nepotrebuješ niečo? Čo ti mám priniesť?“

Rozprávala tak rýchlo, že som nestihla odpovedať.

„Prišli sme, len čo zavolali. Treena zostala pri starom otcovi. Srdečne ťa pozdravuje. Teda, aspoň čosi také zachrchlal, ale my vieme, čo chcel povedať. Ach, srdiečko, ako sa ti to stalo? Čo ti to prišlo na rozum?“

Zdalo sa, že nepotrebuje počuť odpoveď. Stačilo, že tam ležím.

Mama si utrela oči, potom ich utrela aj mne. „Ešte vždy si moja dcérenka. A... nezniesla by som, keby sa ti niečo stalo a neboli by sme... veď vieš.“

„Nkd,“ preglgla som slová. Jazykom som nevedela poriadne hýbať. Hovorila som ako opitá. „Nchcea sm...“

„Viem. Ale bolo to pre mňa ťažké, Lou. Nemohla som...“

„Teraz nie, láska,“ otec sa jej dotkol pleca.

Odvrátila pohľad a chytila ma za ruku. „Keď nám zavolali... ach... pomyslela som si... nevedela som...“ Znova potiahla nosom a pritisla si vreckovku na pery. „Vďakabohu, že sa jej nič nestalo, Bernard.“

„Pravdaže. Táto tu je z gumy, čo?“

Otec sa sklonil nado mnou. Naposledy sme spolu telefonovali pred dvoma mesiacmi, ale nevidela som ho pol druha roka, odkedy som odišla z rodného mesta. Zdal sa mi obrovský a známy, a zúfalo, zúfalo unavený.

„Mrz mto,“ zašepkala som. Nevedela som, čo iné povedať.

„Netáraj hlúposti. Sme radi, že sa ti nestalo nič vážne. Hoci vyzeráš, akoby si si to rozdala s Mikom Tysonom. Už si sa videla v zrkadle?“

Pokrútila som hlavou.

„Možno... by som sa na tvojom mieste ešte chvíľu nedíval. Pamätáš sa, ako Terry Nichols vletel na bicykli do obchodu? Odmysli si tie fúzy a si ako on. Vlastne,“ prizrel sa mi bližšie, „keď už sme pritom...“

„Bernard.“

„Zajtra ti prinesieme pinzetu. V každom prípade keď sa nabudúce rozhodneš dať si hodinu lietania, mohli by sme zájsť na letisko, čo povieš? Skočiť a mávať rukami zrejme nestačí.“

Pokúsila som sa usmiať.

Obaja sa skláňali nado mnou. V tvári napätie, úzkosť. Moji rodičia.

„Schudla, Bernard. Nemyslíš, že schudla?“

Otec sa naklonil bližšie, videla som, že oči má trochu zvlhnuté, úsmev roztrasenejší než bežne. „Ach... je krásna, láska moja. Ver mi. Vyzeráš čertovsky krásne.“ Stisol mi ruku, zdvihol si ju k ústam a pobozkal ju. Také čosi mi otec neurobil ani raz za celý život.

Vtedy som si to uvedomila, zrejme si mysleli, že zomriem, a z hrude sa mi vydrali vzlyky. Zažmúrila som oči, aby som potlačila horúce slzy, na ruke som cítila jeho veľkú drsnú dlaň.

„Sme tu, srdiečko. Už je dobre. Všetko bude v poriadku.“

--

Dva týždne merali každý deň tých osemdesiat kilometrov ranným vlakom, neskôr chodili raz za pár dní. Otec si musel vyžiadať v práci voľno, lebo mama nechcela cestovať sama. Koniec koncov v Londýne sú kadejakí ľudia. To povedala viac ako raz a vždy sa pritom kradmo obzrela ponad plece, akoby na oddelení striehol nebezpečný chlap s dýkou v ruke. Treena dávala doma pozor na starého otca. Mama to vždy povedala dosť podráždene, z čoho mi bolo jasné, že moja sestra tým nie je nadšená.

Mama mi nosila domácke jedlo, odkedy sme všetci uprene hľadeli na môj obed a ani po piatich minútach zúfalého filozofovania sme nezistili, čo to je. „A na plastovej tácke, Bernard. Ako vo väzení.“ Smutne pichala do jedla vidličkou, potom ho ovoňala. Odvtedy mi začala nosiť obrovské sendviče alebo hrubé kusy šunky a syra v bielom chlebe a v termoske domácu polievku. „Toto jedlo iste poznáš,“ kŕmila ma ako malé dieťa. Jazyk sa mi pomaly scvrkol na pôvodnú veľkosť. Zrejme som si ho pri tom páde nahryzla. Vraj to nie je nič nezvyčajné, vraveli mi.

Podstúpila som dve operácie bedrovej kosti, ľavú nohu aj ľavú ruku som mala v sadre. Ošetrovateľ Keith sa ma spýtal, či sa mi na ňu môže podpísať – podľa všetkého to prináša smolu, ak má človek nepoškvrnenú bielu sadru –, a napísal tam také sviňačinky, že filipínska zdravotná sestra Eveline mi cez to musela prelepiť leukoplast, aby to nevidel doktor, keď prišiel na kontrolu. Keď ma Keith tlačil na pojazdnom lôžku na röntgen alebo do lekárne, hovoril mi nemocničné klebety. Radšej by som nepočúvala o pacientoch, ktorí pomaly zomierajú hroznou smrťou a ktorých je zrejme veľmi veľa, ale jemu to robí radosť. Niekedy som rozmýšľala, čo hovorí ľuďom o mne. To dievča spadlo z piateho poschodia a prežilo. V nemocničnej hierarchii pacientov ma to zaraďuje vysoko nad upchaté črevá na oddelení C a hlúpu ženskú, ktorá si nešťastnou náhodou odstrihla palec záhradníckymi nožnicami.

Zvláštne, ako rýchlo si človek zvykne na pobyt v nemocnici. Ráno sa zobudím, postará sa o mňa zopár ľudí, teraz ich už poznám, usilujem sa personálu hovoriť to, čo je správne, a čakám na príchod rodičov. Moji rodičia sa v izbe venujú drobným úlohám, k lekárom sa správajú netypicky úctivo. Otec sa ospravedlňuje, že nedokážem skákať, mama ho vždy musí kopnúť do členka.

Po vizite sa mama zvyčajne ide poobzerať po obchodoch na prízemí, potom tlmeným hlasom referuje, koľko je tam fast-foodov. „Ten jednonohý pacient z kardiológie sedel vo vozíčku a odušu sa napchával cheeseburgermi a hranolčekmi, Bernard.“

Otec len sedel na stoličke konča mojej postele a čítal miestne noviny. Prvý týždeň v nich hľadal zmienku o mojej nehode. Pokúšala som sa mu vysvetliť, že v týchto končinách sa ani dvojnásobná vražda nedostane do novín, ale v Stortfolde bol minulý týždeň na titulnej stránke článok s nadpisom Vozíky zo supermarketu odstavujú na nesprávnej strane parkoviska. Týždeň predtým tam bol článok s titulkom Školáci sú smutní z toho, v akom stave je rybník, verila som, že napokon ho presvedčím.

--

V piatok po poslednej operácii bedrového kĺbu mi mama priniesla župan (o číslo väčší) a veľké hnedé papierové vrecko s vajíčkovými sendvičmi. Nemusela som sa ani spýtať, čo je to – len čo otvorila vrecko, zacítila som zápach síry. Otec si zamával rukou pred nosom. „Sestry si budú myslieť, že to som bol ja, Josie,“ otvoril a zatvoril dvere.

„Vajcia ju postavia na nohy. Je hrozne chudá. A netáraj hlúposti. Z tých svojich hrozných prdov si obviňoval psa aj dva roky po tom, čo uhynul.“

„Len nechcem, aby si ma prestala mať rada, láska.“

Mama stíšila hlas. „Treena hovorila, že jej posledný frajer si zakryl hlavu prikrývkou, keď si prdol. Len si to predstav!“

Otec sa obrátil ku mne. „Keď si puknem, tvoja mama nechce zostať v tej istej poštovej zóne.“

Zasmiali sa, ale v izbe zavládlo napätie. Cítila som to. Keď sa vám svet scvrkne na štyri steny, naučíte sa vnímať aj najmenšie zmeny v atmosfére. Vidieť to aj vtedy, keď röntgenológ prezerá snímky alebo sestry si zakrývajú ústa, keď hovoria o niekom, kto nablízku práve zomrel.

„Čože?“ spýtala som sa. „Čo sa stalo?“

Rozpačito na seba pozreli.

„Tak teda...“ Mama si sadla na koniec mojej postele. „Lekár povedal... teda, asistent povedal... vraj nie je jasné, ako si spadla.“

Zahryzla som do vajíčkového sendviča. Ľavou rukou teraz už viem uchopiť predmety. „Aha, to! Vyrušili ma.“

„Keď si chodila po streche.“

Chvíľu som prežúvala.

„Je možné, že si bola námesačná, srdiečko?“

„Oci, v živote som nebola námesačná.“

„Veru bola. Keď si mala trinásť rokov, zišla si ako námesačná na prízemie a zjedla si polovicu Treeninej narodeninovej torty.“

„No, v skutočnosti som to neurobila v spánku.“

„Okrem toho si mala zvýšenú hladinu alkoholu v krvi. Vraj si... toho vypila... hrozne veľa.“

„Mala som v práci ťažkú noc. Dala som si jeden-dva poháriky a vyšla som na strechu, aby som sa nadýchala vzduchu. A potom ma vyrušil hlas.“

„Počula si hlas.“

„Stála som hore – a hľadela som na mesto. Niekedy to robievam. Zrazu sa mi spoza chrbta ozval dievčenský hlas. Tak ma to vydesilo, až som stratila rovnováhu a...“

„Vyrušilo ťa dievča?“

„Len som počula jeho hlas.“

Otec sa predklonil. „Si si istá, že tam naozaj bolo dievča? Nezdalo sa ti to...?“

„Zranila som si bedrovú kosť, nie rozum, oci.“

„Vraj sanitku zavolalo nejaké dievča.“ Mama položila ruku otcovi na rameno.

„Teda hovoríš, že skutočne to bola nehoda,“ zamrmlal.

Prestala som jesť. Previnilo na seba pozreli.

„Čo je? Vy ste si... mysleli, že som skočila?“

„Nie, to netvrdíme.“ Otec sa poškrabal po hlave. „Ja len... akosi sa všetko... pobabralo, odkedy... A tak dlho sme ťa nevideli... trochu nás prekvapilo, že si v noci chodila po streche. Kedysi si sa bála výšok.“

„Kedysi som bola zasnúbená s chlapom, ktorý si myslel, že je normálne rátať, koľko kalórií strávil v spánku. Kristepane! Preto ste ku mne takí milí? Mysleli ste si, že som sa chcela zabiť?“

„Jednoducho sa nás vypytoval na všetko možné...“

„Kto sa vás vypytoval?“

„Ten psychiater. Len si chcú byť istí, že ti nič nie je, srdiečko. Vieme, že si to mala... ťažké... veď vieš, odkedy...“

„Psychiater?“

„Dali ťa na čakaciu listinu na vyšetrenie. Aby si o tom porozprávala, chápeš. Dlho sme sa rozprávali s lekármi a ideš s nami domov. Kým sa nezotavíš. Nemôžeš bývať v tom byte sama. Je to...“

„Vy ste boli v mojom byte?“

„No, museli sme ti priniesť veci.“

Zavládlo dlhé ticho. Predstavila som si, ako stoja v mojich dverách, mama z celej sily zviera kabelku, behá pohľadom po špinavých obliečkach, prázdnych vínových fľašiach zoradených na kozubovej rímse, po osirelej ovocnej tyčinke v chladničke. Predstavila som si, ako krútia hlavou a pozerajú jeden na druhého. Si si istý, že sme na správnom mieste, Bernard?

„Teraz potrebuješ byť so svojou rodinou. Dovtedy, kým nebudeš znova na nohách.“

Chcela som ich ubezpečiť, že v mojom byte mi bude dobre, nech si o ňom myslia čokoľvek. Chcela som si robiť svoju prácu, potom sa vrátiť domov a mať pokoj až do ďalšej šichty. Chcela som im povedať, že sa nemôžem vrátiť do Stortfoldu a byť znova tým dievčaťom, čo... Nechcela som cítiť matkin starostlivo maskovaný nesúhlas, otcovo silene veselé rozhodnutie, že všetko je v poriadku, v najlepšom poriadku, akoby tým, že to bude opakovať, sa postaral, že všetko je skutočne v poriadku. Nechcela som každý deň prechádzať okolo Willovho domu, myslieť na to, čo som tam prežila a čo tam navždy zostane.

Ale nič som nepovedala. Zrazu som bola iba unavená, všetko ma bolelo a už som nevládala bojovať.

--

O dva týždne ma otec priviezol domov v služobnej dodávke. Vpredu bolo miesto len pre dvoch, a tak mama zostala doma, aby všetko pripravila, a kým nám pod nohami ubiehala cesta, cítila som, ako mi od nervozity zviera vnútornosti.

Veselé ulice môjho rodného mesta sa mi teraz zdali cudzie. Dívala som sa na ne akoby z odstupu, analyticky, a všimla som si, že všetko je akési malé, fádne, vyumelkované. Uvedomila som si, ako to musel vnímať Will, keď prišiel domov po nehode, a zatlačila som tú myšlienku do úzadia. Keď sme prechádzali po našej ulici, mierne som sa zosunula na sedadle. Nechcela som zdvorilo konverzovať so susedmi, netúžila som nič vysvetľovať. Nechcem, aby ma odsudzovali za to, čo som urobila.

„Všetko v pohode?“ otec sa obrátil ku mne, akoby vedel, čo mi chodí po rozume.

„Fajn.“

„Si dobré dievča.“ Položil mi ruku na plece.

Keď sme zastali pred domom, mama už bola pri dverách. Mala som podozrenie, že poslednú polhodinu postávala pri okne. Otec položil jednu z mojich tašiek na schod, potom mi prišiel pomôcť vystúpiť a druhú tašku si prehodil cez plece.

Starostlivo som sa oprela paličkou o dlažbu, cítila som, ako sa mi za chrbtom odhŕňajú závesy, kým kráčam po chodníčku. Pozri, kto je tu, počujem, ako si šepkajú. Čo asi teraz urobila?

Otec ma viedol a starostlivo mi hľadel pod nohy, akoby mohli zrazu vystreliť a ísť niekam, kam by nemali ísť. „Všetko v pohode?“ vypytoval sa stále. „Teraz pomaličky.“

Videla som, ako spoza mamy vykúka starý otec v károvanej košeli a v peknom modrom pulóvri. Nič sa nezmenilo. Tapety tie isté. Aj koberec v hale ten istý, vidieť na ňom šmuhy po maminom vysávaní. Všimla som si, že na háčiku visí moja stará modrá bunda. Pol druha roka. Mala som pocit, akoby som bola preč desať rokov.

„Nesúr ju,“ dohovárala mama otcovi a stískala si ruky. „Ideš hrozne rýchlo, Bernard.“

„Určite nie tak rýchlo ako Mo Farah. Keby išla len trochu pomalšie, zapustila by korene.“

„Pozor na schodoch. Nemal by si ísť za ňou, Bernard, keď pôjde hore schodmi? Veď vieš, keby náhodou spadla.“

„Viem, kde sú schody,“ precedila som cez zuby. „Žila som tu len dvadsaťšesť rokov.“

„Dávaj pozor, Bernard, aby sa nepotkla na prahu. Iste nechceš, aby si zlomila bedrovú kosť na druhej strane.“

Ach bože, pomyslela som si. Toto si prežíval, Will? Každý deň?

A vtedy sa popri mame pretlačila moja sestra. „Preboha, mami, prestaň s tým. Poďme dnu. Celá ulica na nás pozerá.“

Treena ma podoprela plecom a zagánila na susedov. Zdvihla obočie, akoby hovorila: Vážne? Takmer som počula šušťanie závesov, ako ich susedia zaťahovali.

„Banda prekliatych zvedavcov. Tak švihaj! Sľúbila som Thomasovi, že sa môže pozrieť na tvoje jazvy, potom ho vezmem do detského klubu. Páni, koľko si schudla? Prsia máš zrejme ako dve mandarínky v ponožkách.“

Ťažko sa mi smialo a chodilo zároveň. Thomas ma pribehol objať, a tak som musela zastať a oprieť sa rukou o stenu, aby som nespadla. „Naozaj ťa rozrezali a dali dokopy?“ spýtal sa. Siahal mi po prsia. Štyri predné zuby mu chýbali. „Starký hovorí, že ťa asi zle poskladali. A vraj nevie, ako zistíme, či ti všetko uložili dobre.“

„Bernard!“

„Len som žartoval.“

„Louisa,“ ozval sa starký váhavo zastretým hlasom. Naklonil sa ku mne, objal ma a ja som objala jeho. Odtiahol sa, starými rukami ma prekvapujúco silno zovrel a zamračil sa, akoby sa hneval.

„Viem, otec, viem. Ale už je doma,“ povedala mama.

„Ustlali sme ti v tvojej bývalej izbe,“ prehodil otec. „Žiaľ, vytapetoval som ju tapetami s obrázkami transformerov kvôli Thomovi. Dúfam, že nemáš nič proti autobotom a predaconom.“

„Mal som v ritke červíky,“ oznámil Thomas. „Mamina hovorí, že o tom nemám rozprávať inde, len doma. Ani strkať si prst do...“

„Prepánajána,“ vzdychla mama.

„Vitaj doma, Lou,“ otec mi v rýchlosti položil tašku na nohu.