Choď na obsah Choď na menu
 


Klamári (E.Lockhartová)

klamari.jpg
Ich priateľstvo sa skončí katastrofou

Najlepšia young adult kniha na Amazone v máji 2014. Jedna z najhľadanejších kníh na knižnej sociálnej sieti Goodreads v roku 2014.
Teraz vyšli Klamári aj v slovenčine,  ako o nej povedal svetoznámy autor John Green: „Klamári sú absolútne nezabudnuteľní.“
Bestseller New York Times je moderný napínavý román pre mladých, ktorý je navyše finalistom Národného knižného ocenenia.

Príbeh Klamárov sa točí okolo významnej rodiny Sinclairovcov, ktorá prichádza každé leto na svoj súkromný ostrov pri Massachusetts, aby tam trávila prázdniny. Rok čo rok sa tak stretávajú aj štyri spriaznené duše, sesternice Cadence a Mirren, bratranec Johnny a Gat. Ten celkom nepatrí do rodiny, čo mu hrdí Sinclairovci dávajú pocítiť.

Rodina ich nazýva Klamári. Sú v rovnakom veku, a keď sa stretnú, robia len zlobu.

Počas pätnásteho leta sa na ostrove stane nehoda. Cadence nájdu na pláži takmer bez života. Keď sa po čase preberie v nemocnici, na nič si nepamätá. Nikto z rodiny jej nechce prezradiť, čo sa vlastne stalo, a nasledujúci rok jej zakážu vrátiť sa na ostrov.

Cadence trpí príšernými migrénami, jej najvernejšími priateľmi sú lieky proti bolesti. Píše Klamárom e-maily, posiela  pohľadnice, no ani od jedného nedostáva odpoveď. Dokonca ani od Gata, s ktorým sa do seba zaľúbili. Čo im spravila, že na ňu zanevreli?

Na sedemnáste leto sa dostáva na ostrov opäť a Klamári ju privítajú s úsmevom, akoby sa nič nestalo. No ani zďaleka to nie je pravda...

„Strhujúce. Brutálne nádherne vyrozprávané.“
Kirkus Reviews

E. Lockhartová vyučuje tvorivé písanie a je spisovateľkou na plný úväzok. Na konte má niekoľko kníh pre mládež aj dospelých. Je finalistka súťaže National Book Award a držiteľky ceny Printz Award. Pod menom Emily Jenkins publikuje knihy pre deti.

Kniha Klamári dostala množstvo pozitívnych kritík a recenzií. The Daily Telegraph dal knihe štyri z piatich hviezdičiek s tým, že ide o „mysteriózne a návykové čítanie.“

 

Prečítajte si prvé 4 kapitoly z novinky Klamári:

1

Vitajte v nádhernej rodine Sinclairovcov.
Nenájdete v nej jediného zločinca.
Ani narkomana.
A už vôbec nie skrachovanca.
            Všetci Sinclairovci sú fyzicky zdatní, vysokí a krásni. Sme potomkovia bohatých demokratov z dávnych čias. Máme široké úsmevy, hranaté sánky a agresívne podanie.

Nezáleží na tom, že nám rozvody roztrhali srdcia, takže ledva bijú. Nezáleží na tom, že naše zverenecké fondy sú takmer prázdne a na kuchynskej linke sa povaľujú nezaplatené účty. Nezáleží na tom, že máme na nočnom stolíku kopu liekov.

A nezáleží ani na tom, že jeden z nás je zúfalo zamilovaný.

Tak zúfalo
zamilovaný,
že sa musí uchýliť
k rovnako zúfalým opatreniam.
Sme Sinclairovci.
Nie sme chudobní.
Nikdy sa nemýlime.
V lete bývame na súkromnom ostrove pri pobreží štátu Massachusetts.
Možno nepotrebujete vedieť viac.

 

2

Volám sa Cadence Sinclairová-Eastmanová.

S mamou a troma psami bývam v Burlingtone v štáte Vermont.

Okrem ošúchaného knižničného preukazu nemám takmer nič, hoci žijem vo veľkolepom dome plnom drahých zbytočností.

            Kedysi som bola blondínka, dnes som čiernovláska.

            Kedysi som bola silná, dnes som slabá.

            Kedysi som bola krásna, dnes som bledá a chorľavá.

            Od nehody totiž trpím migrénami.

            Na druhej strane však rozhodne nestrpím hlupákov.

            Mám rada slovné hračky. Chápete – trpieť migrénami, a zároveň nestrpieť hlupákov. Jedno slovo zrazu nadobudne celkom iný význam.

            Trpieť.

            Dalo by sa povedať, že to znamená prežívať, no nie je to celkom tak.

 

Môj príbeh sa začal dávno pred nehodou. Keď som mala pätnásť rokov, môj otec utiekol s akousi ženou, ktorú miloval viac než nás.

            Tatko bol stredne úspešný profesor vojenskej histórie. Zbožňovala som ho. Nosil tvídové saká, bol vychudnutý a pil čaj s mliekom. Bavili ho spoločenské hry a zakaždým ma nechal vyhrať. Mal rád člny, dokonca ma naučil kajakovať. Rád sa bicykloval, čítal knihy a navštevoval múzeá umenia.

            Nemal v láske psov, no keďže miloval moju matku, nechal jej troch zlatých retrieverov spávať na pohovke a každé ráno ich bral na dlhočiznú prechádzku. Nemal rád ani mojich starých rodičov, no keďže nás s mamou ľúbil, zakaždým trávil letné prázdniny na ostrove Beechwood vo Windemere, našom letnom dome, kde písal články o dávnych vojnách a pri jedle sa nasilu usmieval na všetkých príbuzných.

            No keď som mala pätnásť rokov, jedného júnového dňa nám zrazu oznámil, že odchádza, a o dva dni sa naozaj odsťahoval. Povedal matke, že nepatrí k Sinclairovcom a viac  sa o to nemieni pokúšať. Už nemohol klamať, usmievať sa a byť členom tej nádhernej rodiny, čo žije v nádherných domoch.

            Nemohol. Nemohol a nechcel.

            Objednal si sťahovacie auto a prenajal si dom. Len čo naložil posledný kufor do mercedesu (saab nechal mame), sadol si do auta a naštartoval.

            Vzápätí vytiahol pištoľ a strelil ma rovno do hrude. Spadla som na trávnik, z obrovskej diery v hrudníku sa mi vykotúľalo srdce a zastalo pri kvetinovom záhone. Rytmicky pulzujúca krv mi vytekala z otvorenej rany,

            z očí,

            uší

            a úst.

            Chutila ako soľ a zlyhanie. Zaplavila trávnik pred domom, kamenný chodníček i verandu. Všetko sa sfarbilo do červena na znamenie toho, že viac nie som milovaná. Moje srdce ležalo medzi pivóniami a metalo sa ako ryba na suchu.

            Mama sa na mňa oborila. Prikázala mi, nech sa ovládnem.

            Správaj sa normálne, a to hneď. Okamžite.

            Pretože si normálna. Dokážeš to.

            Nerob scény. Nadýchni sa a sadni si.

            Poslúchla som ju.

            Okrem nej som nemala nikoho.

            Keď tatko odišiel, s mamkou sme zdvihli brady, vrátili sa do domu a vyhodili všetko, čo nám kedy dal – šperky, šaty, knihy... Počas nasledujúcich dní sme sa zbavili sedacej súpravy, ktorú s mamkou vybrali, ich svadobného porcelánu, strieborných príborov aj fotografií.

            Zohnali sme nový nábytok. Najali sme bytového architekta. Objednali sme si strieborný servis od Tiffanyho. Celý deň sme chodili po galériách a kupovali obrazy, aby sme zakryli prázdne miesta na stenách.

            Požiadali sme starkého, aby zabezpečil mamin majetok.

            Potom sme sa pobalili a pobrali na ostrov.

 

3

Penny, Carrie a Bess sú dcéry Tipper a Harrisa Sinclairovcov. Harris vyštudoval Harvardovu univerzitu, ako dvadsaťjedenročný zdedil rodinný majetok a celý život ho zveľaďoval podnikaním, ktoré som sa nikdy nepokúšala pochopiť. Získal rôzne pozemky a nehnuteľnosti a premyslene obchodoval s cennými papiermi. Oženil sa s Tipper a nechal ju starať sa o kuchyňu i záhradu. Obvešal ju perlami, bral ju na plachetnicu a všetkým ju vystavoval na obdiv. Zdalo sa, že sa jej to páči.

            Nanešťastie sa mu nepodarilo splodiť syna, ale na tom nezáležalo. Všetky jeho dcéry boli opálené a požehnané. Podobali sa na princezné z rozprávky – vysoké, šťastné a bohaté. Zvesti o ich kašmírových svetroch a skvelých večierkoch prenikli do Bostonu, Harvardu i na ostrov Martha’s Vineyard. Nenarodili sa pre všedný život, práve naopak, čakali ich princovia, prestížne školy, slonovinové sochy a majestátne domy.

            Sinclairovci tak milovali svoje dcéry, že ani sami nevedeli, ktorú majú najradšej. Raz to bola Carrie, potom Penny, vzápätí Bess, a onedlho zase Carrie. Vystrojili im veľkolepé svadby, kde sa za zvukov harfy podával drahý losos, a o pár rokov prišli na svet plavovlasé vnúčatá, čo sa naháňali po trávniku s hravými zlatosrstými psami. V tých časoch by ste nenašli pyšnejších rodičov než Tipper a Harris.

            Na svojom skalnatom súkromnom ostrove postavili tri nové domy a venovali ich dcéram – Windemere pre Penny, Red Gate pre Carrie a Cuddledown pre Bess.

            Ja som najstaršie vnúča z rodu Sinclairovcov. Jedného dňa zdedím ostrov, rodinný majetok a všetky očakávania, ktoré sú s ním spojené.

            Teda, pravdepodobne.

 

4

Ja, Johnny, Mirren a Gat. Gat, Mirren, Johnny a ja.

            Zvyšok rodiny nás volá Klamári, pravdepodobne si to aj zaslúžime. Sme približne rovnako starí a všetci štyria máme narodeniny na jeseň. Vždy keď sme sa stretli na ostrove, robili sme zlobu.

            Gata sme spoznali, keď sme mali osem rokov, čiže počas ôsmeho leta na ostrove.

            Dovtedy sme Mirren, Johnny a ja neboli Klamári, iba bratranci a sesternice. Johnny nám liezol na nervy, lebo sa nechcel hrať s dievčatami.

            Johnny je zosobnená pružnosť, snaha a uštipačnosť. Zvykol nám brať barbiny a vešať ich dolu hlavou alebo po nás strieľal pištoľami z lega.

            Mirren je cukor, zvedavosť a dážď. Väčšinu času trávila na pláži s Taftom a dvojčatami, zatiaľ čo ja som si kreslila alebo čítala v hojdacej sieti na verande Clairmontu.

            Jedného dňa sa k nám pridal Gat.

            Tetu Carrie totiž opustil manžel, keď čakala Johnnyho brata Willa. Neviem, čo sa medzi nimi stalo, nikdy o tom nehovoríme. Kým však nadišlo ôsme leto, Will sa narodil a teta sa dala dokopy s Edom.

            Ed bol obchodník s umením a zbožňoval deti. Nič viac sme o ňom nevedeli, keď nám teta znenazdajky oznámila, že ho aj s Johnnym a Willom privedie na ostrov.

            Dorazili ako poslední, takže ich zvyšok rodiny čakal na móle. Starký ma vzal na ruky, aby som mohla Johnnymu zamávať – mal oranžovú vestu a čosi vykrikoval z provy člna.

            Stála pri nás aj starká Tipper. Na chvíľku odtrhla zrak od mora, vytiahla z vrecka bielu mentolku, odbalila ju a vložila mi ju do úst.

            Len čo sa obrátila naspäť, zamračila sa a prižmúrila oči, aby lepšie videla.

            Z člna vystúpila Carrie s malým Willom v náručí. Mal oblečenú žltú záchrannú vestu pre bábätká, z ktorej mu trčala štica plavých vlasov. Pri pohľade naňho sme sa zaradovali. Ako malí sme nosili tú istú vestu a mali sme rovnaké plavé vlasy. Hoci sme tohto chlapčeka zatiaľ nepoznali, na prvý pohľad bolo jasné, že je to Sinclair.

            Vzápätí zoskočil z člna Johnny a bleskurýchle si vyzliekol vestu. Najprv pribehol k Mirren a kopol ju, potom kopol mňa a napokon i dvojčatá. Len čo dokončil svoj malý rituál, podišiel k starým rodičom a vystrel sa. „Starká, starký! Rád vás vidím. Teším sa na ďalšie krásne leto.“

            Tipper ho objala. „Mama ti prikázala, aby si to povedal, však?“

            „Áno,“ odvetil. „Ešte mám dodať, aký som šťastný, že som zase s vami.“

            „Výborne.“

            „Už môžem ísť?“

            Tipper ho pobozkala na pehavé líce. „Bež.“

            Po Johnnym vystúpil Ed, ktorý dovtedy pomáhal personálu vykladať batožinu. Bol vysoký a štíhly. Mal tmavú pokožku – neskôr sme sa dozvedeli, že má indiánskych predkov. Nosil okuliare s čiernym rámom a v ľanovom obleku s pruhovanou košeľou vyzeral ako mestský elegán. Nohavice sa mu cestou pokrčili.

            Starký ma položil na zem.

            Starká Tipper pevne stisla pery, no vzápätí sa široko usmiala a podišla k nemu.

            „To je ale milé prekvapenie! Vy musíte byť Ed.“

             Podal jej ruku. „Carrie vám nepovedala, že prídeme?“

            „Pravdaže áno.“

            Ed sa poobzeral po našej snehobielej rodine a obrátil sa ku Carrie. „Kde je Gat?“

            Zavolali ho a on vyliezol z člna, sklopil zrak a vyzliekol si záchrannú vestu.

            „Mami, tatko, toto je Edov synovec, Gat Patil. Vzali sme ho so sebou, aby sa Johnny mal s kým hrať.“

            Starký ho potľapkal po hlave. „Zdravím, mladý muž.“

            „Dobrý deň.“

            „Tento rok prišiel o otca,“ vysvetľovala Carrie. „S Johnnym sa rýchlo spriatelili a Edovej sestre veľmi pomôže, keď sa oňho na pár týždňov postaráme. Vieš, čo som ti vravela, Gat – budete si môcť spolu opekať a chodiť sa kúpať. Čo ty na to?“

            Gat však neodpovedal, lebo hľadel na mňa.

            Mal veľmi výrazný nos, sladké pery, tmavohnedú pokožku a dlhé vlnité vlasy. Bol plný energie a napnutý ako pružina pripravená na skok. Vyzeral, akoby stále niečo hľadal, hĺbavý a nadšený. Zosobnená ctižiadosť a silná káva. Dokázala by som naňho hľadieť celé veky.

            Naše pohľady sa stretli.

            Obrátila som sa a utiekla som.

            Gat sa rozbehol za mnou. Počula som, ako skáče po drevených doskách, ktorými boli vyznačené ostrovné cestičky.

Nezastala som a on ma neprestal naháňať.

Johnny sa rozbehol za ním a Mirren ho nasledovala.

Dospelí ostali na móle, zdvorilo krúžili okolo Eda a nadšene sa prihovárali bábätku. Drobci robili to, čo vždy.

My štyria sme napokon zastali na úzkej pláži pri Cuddledowne, ktorú z oboch strán lemujú vysoké skaliská. V tých časoch tam nik nechodieval, lebo na veľkej pláži bol jemnejší piesok a menej rias.

Mirren sa vyzula, tak sme nasledovali jej príklad. Hádzali sme kamene do vody a jednoducho sme sa tešili zo života.

Do piesku som napísala naše mená. Cadence, Mirren, Johnny a Gat. Gat, Johnny, Mirren a Cadence. Tak sa začal náš príbeh.

 

Johnny prosíkal, aby s nami Gat ostal dlhšie. Napokon dosiahol, čo chcel. O rok na to si zmyslel, že Gat musí prísť na celé leto. A Gat prišiel. Johnny bol prvorodený vnuk. Starí rodičia mu nedokázali povedať nie.