Choď na obsah Choď na menu
 


Láska je to, čo všetci hľadáme

ta-hudba.jpg
...jeho nasadenie začínalo prinášať ovocie. Dve nové zmluvy mal už vo vrecku a niekoľko ďalších bolo na spadnutie. Takže dôvod na šampanské sa našiel vždy. Vedel rozprúdiť zábavu a odľahčiť situáciu. Navyše sa nám zlepšovala finančná situácia. Znepokojovalo ma však, aký je on, čo mal vždy zdravú farbu, bledý. Pochudol a svaly, čo nabral pri práci na stavbách, sa na ňom navidmoči strácali. Pod očami už nemal kruhy, ale vačky! Zmenil sa, únava a vyčerpanie mu však dodávali charizmu a robili ho v mojich očiach príťažlivejším.

Večer sme sa v posteli zmohli na letmý bozk na ústa, na niečo viac sme nenašli silu. No aj na tom sme sa vedeli zasmiať a sľubovali sme si, že keď sa situácia upokojí, všetko si vynahradíme. Jednoducho sme boli šťastní, že sme spolu a že sme obaja súčasťou veľkého dobrodružstva...

 

Je tu ďalší čítavý román Agnes Martin-Lugandovej, autorky hitu Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu.
Tá hudba mi stále znie v hlave.

Yanis je kreatívny a podnikavý muž, ktorému rastú pod rukami neuveriteľné, originálne a náročné projekty. Manželka Vera ho podporuje a spolu s úžasnými deťmi mu vytvára skvelé zázemie.
Najnovší Yanisov megaprojekt však architekt odmietne a na scénu prichádza Tristan, klient, pre ktorého sa projekt realizuje. Zverí ho Yanisovi, avšak to, čo spočiatku vyzeralo ako splnený sen, sa postupne mení na nočnú moru. Dlhy, alkohol a pocit bezmocnosti Yanisa ničia, Vera trpí, ale Tristan je vždy nablízku...

Láska je v tomto príbehu všadeprítomná, najdôležitejšia, a preto hrdinovia o ňu bojujú všetkými prostriedkami – peniazmi, intrigami aj psychickým nátlakom.

 

 

Autorka Agnes Martin-Lugandová sa narodila v roku 1979 v Saint-Malo vo Francúzsku. Vyštudovala psychológiu a šesť rokov pracovala ako klinická psychologička. Jej romány boli preložené do mnohých jazykov a filmové práva na ne vlastní americký producent Harvey Weinstein.

 

Začítajte sa do novinky Tá hudba mi stále znie v hlave:

Prišiel, aby si urobil predstavu o ich práci a zistil, či môže kompletnú renováciu nedávno kúpenej spustnutej budovy zveriť architektonickej agentúre, o ktorej sa čoraz viac hovorilo. Chlapovi, ktorý sedel oproti nemu, sa ústa nezastavili. Druhý spoločník mu popri ňom pripadal ako sivá myš. Prvý ho úplne prevalcoval.
Zvyčajne mu imponovali ľudia, ktorí toho veľa nenahovoria a idú rovno k meritu veci, tento výrečný chlapík ho však ohromil a získal si jeho obdiv. Oplýval vrodeným zmyslom pre praktické riešenia a pritom mu nechýbal dôvtip a tvorivé myslenie.
Zdalo sa, že sa mu v hlave na počkanie roja nápady, jeden chytrejší ako druhý. Možno ten dojem vyvolávali jeho sebaistota a nenútenosť. Nedalo sa povedať, že je arogantný, rozhodne však v sebe mal akúsi zdravú trúfalosť. Sám nevedel, prečo zatúžil odhaliť, čo sa v tom chlapovi skrýva, zoškriabať vonkajšiu masku a zistiť, odkiaľ sa berie jeho výnimočná charizma.
Po dvojhodinovom rozhovore sa všetci traja zdvihli.
Rád by sa zdržal dlhšie, ale podal im ruku a neodpustil si vyzývavý pohľad na chlapa, ktorý dráždil jeho zvedavosť a ktorého tajomstvo mu unikalo. Toto nebol vhodný čas ani miesto. Muž z agentúry sa naňho dôverčivo, povzbudivo a sebaisto usmial.
Odchádzal s vedomím, že je na ťahu. Bol potenciálnym klientom, oni dodávatelia. Vráti sa k nim? To v tej chvíli netušil. Prešiel asi desať metrov, v hlave mu bzučalo ako v úli. To stretnutie ho rozhodilo. Dosiaľ sa mu nestalo, že by ho pracovná schôdzka takto vyviedla z miery. Zvyčajne to bol on, kto stretnutia navrhol, a vo svete biznisu ho predchádzala povesť človeka, ktorý je za každých okolností pánom situácie. Tentoraz však zostal zmätený. Slnko ešte nezapadlo a vo vzduchu visel prísľub krásneho, jasného májového večera. Jednako by sa nečudoval, keby po skončení schôdzky vyšiel z agentúry do hmlistého a mrazivého januárového podvečera. Nič nebolo ako zvyčajne. Jeho pohľad upútala natešená, možno až príliš rozjarená štvorica, čo kráčala oproti nemu.
Okolo ženy v červených šatách s veľkými bielymi bodkami sa motali a poskakovali tri deti. Pripadala mu ľahučká ako vánok, akoby sa vznášala niekoľko centimetrov nad zemou. Koľko má rúk? Dve by jej bezpochyby nestačili, aby s takou nehou udržala svoju malú bandu na uzde. Z diaľky k nemu doliehalo štebotanie detí. Spievali si. Napadlo mu, či sa neocitol v inej dimenzii. Cítil sa vykoľajený. Najskôr chlap z agentúry a teraz aj žena s deťmi ho vyviedli z miery, pri oboch mal dojem, že stráca kontrolu nad vecami.
Keď ho rodinka míňala, nevenovala mu ani pohľad, akoby bol ten chlap v čiernom obleku s kravatou neviditeľný. Bolo to silnejšie ako on. Neovládol sa, prešiel na druhú stranu ulice, zvrtol sa na päte a vykročil naspäť. Musí ich sledovať. Chcel vedieť viac, potreboval stoj čo stoj ukojiť svoju zvedavosť. Frustrovala ho neschopnosť dozvedieť sa o mužovi z agentúry viac, hnevalo ho to. Tak si aspoň zistí, kam má namierené víla Zvonilka s deťmi! Nesledoval ich dlho. Žena vošla do dverí architektonickej kancelárie. Deti sa od nej odlepili a rozbehli sa k mužovi z agentúry. Už zase on. Chytil dievčatko do náručia, chlapcov na privítanie zopár ráz dobrosrdečne štuchol. Vzápätí deti pustil a nechal ich cupitať k zachmúrenému mužovi. Nepúšťajúc oči z okna kancelárie, ustúpil hlbšie do tieňa, nesmie zmeškať ani sekundu. Stalo sa to, čo predpokladal.
Muž vykročil k žene a ona tým istým ľahučkým krokom ako na ulici podišla k nemu. Objal ju, trochu ju podvihol a zatočil sa s ňou. Zaklonila hlavu a so smiechom sa podvolila. Po chvíľke ju pustil, pobozkal ju, pošúchali si nosy. Z úkrytu sa obzeral na všetky strany. Nesmú ho odhaliť. Sklená tabuľa výkladu dodávala scéne, čo sa odvíjala pred jeho očami, snovú atmosféru. Nevedel sa premôcť, lačne striehol na úsmevy, smiech, ruky, čo sa spletajú, letmé dotyky a pohľady, v ktorých sa zrkadlil prísľub krásneho večera. Žena pristúpila k zamračenému mužovi a pobozkala ho na pozdrav. Usmial sa. Museli si byť blízki.
Možno rodina? Ten dojem ešte umocnil pohľad na deti, ktoré behali po miestnosti a vyliezali na kancelárske stoličky oboch spoločníkov ako doma. Muž z agentúry urobil na stole, pri ktorom sa pred chvíľou odohralo ich stretnutie, voľné miesto. Ako mávnutím čarovného prútika sa na ňom objavili taniere, poháre, fľaše s perlivými nápojmi a fľaša vína. Zaškeril sa. Ukrytý pred ich zrakmi si v duchu povedal, že mal stretnutie predsa len natiahnuť. Mal by príležitosť ukojiť svoju nenásytnú zvedavosť. Tak mu treba.
Dnes to nevyšlo. Poslednýkrát hodil očkom na muža z agentúry a ženu v červených šatách s bielymi bodkami, vyšiel zo skrýše a neochotne sa vydal naspäť do svojej reality.

Milan Buno, literárny publicista