Choď na obsah Choď na menu
 


Láska po taliansky

laska-po-taliansky.jpg
Mladá Američanka, čerstvá absolventka univerzity, šla pôvodne do Talianska na trojmesačnú stáž na americký konzulát, no v živom meste na brehu Stredozemného mora našla životnú lásku. A nie jednu!

Zamilovala sa nielen do Salvatoreho, ale aj do spôsobu života, tamojšej stravy, ba aj do múdrosti svojej budúcej svokry.

Láska po taliansky je skutočný príbeh rodenej Američanky, ktorá odišla po štúdiu na stáž do Neapola...a talianske la dolce vita jej učarovalo natoľko, že si tam našla manžela a odvtedy tam žije aj s rodinkou v Ríme. „Vidieť Neapol a zomrieť,“ napísal Goethe. „Ja však nesúhlasím – uvidela som Neapol a začala som žiť!“ tvrdí sympatická Katherine.

 

Čo ma o živote a jedle naučila moja svokra v Neapole
 

Láska po taliansky je kniha plná láskavého humoru, úžasného jedla a jedinečnej neapolskej atmosféry: Možno chytí za srdce aj vás.

Vedeli ste napríklad, že jedlo sa dá pripraviť tak, aby spievalo? A aký kulinársky zázrak možno vyčarovať z jedného hrnca plného slaniny, bešamelu a štyroch druhov syra? Ani Katherine to netušila. Až kým nezavítala do perly južného Talianska...

 

Prečítajte si úryvok z novinky Láska po taliansky:


Manikúra pred omšou

Ketrin, než pôjdeme, mohla by si mi ostrihať nechty? Bude to len minútka.“ Boli sme už na odchode a meškali sme na omšu. Krst Benedettinho synčeka Emilia sa mal začať o desiatej a práve bolo o päť minút desať. Organizácia celej udalosti bola ťažká, lebo nás bolo veľa: Benedetta s manželom, Nino s Raffaellou, Salvatore a ja, strýko Toto (majiteľ vyššie spomenutých nechtov) a Benedettina srílanská pestúnka a pomocníčka v domácnosti, ktorá jediná už sedela dolu v aute, pripravená na odchod. „Mi raccomando,“ oznámila Raffaella ráno, presvedčená, že všetci si to vezmeme k srdcu. „Nemeškajte. Z domu musíme odísť najneskôr o pol desiatej!“

Do Neapola som si odskočila cez prestávku v turné. Hrala som v talianskej verzii muzikálu Andrewa Looyeda Webbera Jesus Christ Superstar a celé mesiace som cestovala so skupinkou tridsiatich spevákov a tanečníkov po celom Taliansku. Chodili sme z jedného mesta do druhého, z jednej barokovej opery do druhej, z jedného schátraného hotela do ďalšieho. Cez divadelné prestávky som chodila do Neapola a bývala u Avalloneovcov. Salvovi zostávalo ešte niekoľko skúšok a ja som sa už nevedela dočkať jeho promócie. Bolo načase začať žiť ako dospelí. Prestať spolu spávať v izbe s plyšovými Garfieldmi.

V deň Emiliových krstín som o pol desiatej, tip-top nachystaná, s učesanými vlasmi a nalakovanými nechtami na nohách išla skontrolovať, kto je ešte v byte. Verte či nie, v kuchyni som našla Raffaellu. Grilovala tekvicu. S telefónom na uchu a natáčkami na hlave.

„Raffaella! Basta! Musíme už ísť.“ Začínala som sa správať ako mamma, dokonca aj k staršej generácii.

„Ah, si. Si! Si!“ Zložila telefón a vypla sporák. Než sa však išla prezliecť, potrebovala mi ešte niečo povedať: Ketrin, keď griluješ tekvicu, pamätaj si, že...“

„Basta! Meškáme!“

„Áno, áno, máš pravdu.“ A začala sa hrabať vo vstavanej skrini, ktorá sa neskôr stala obľúbeným miestom, Narniou jej štyroch vnúčat. Na stene visel kríž a na vešiakoch spolu s krikľavo ružovými a fialovými opaskami ruženec. Kostýmy od Valentina za päťsto či šesťsto eur, okázalé kožušiny, umelé drahé kamene a koráliky, z ktorých by dospievajúce dievča bolo vy vytržení.

Radšej by som zostala pri Raffaellinom ligotavom šatníku, ale strýko Toto ma už šikoval do kúpeľne, aby som mu urobila manikúru. Vedela som, že nemá jednu ruku, ale veru nikdy som sa nezamýšľala nad tým, ako si strihá nechty na tej druhej. A myslím, že by mi to ani nenapadlo, keby ma o to nepožiadal päť minút pred desiatou, pred Emiliovými krstinami.

Prečo ja? A prečo teraz?

„Poď, poď! Tu sú nožničky!“ súril ma. Sadol si na veko záchoda, ja na okraj bidetu a pustila som sa do práce. Nechty boli veľmi tvrdé, žlté a dlhé, takže to nebolo ľahké, a nepomáhalo ani to, že sa mi od nervozity triasol žalúdok, lebo sme meškali. Čaká nás predsa slávnostný posvätný obrad, rovnaký u protestantov i katolíkov! A my si tam prídeme uprostred Apoštolského vyznania viery. Otec Giampietro v čižmách s ostrohami už pravdepodobne začínal omšu v Kostole Santo Strato. Ruky sa mi triasli.

Strýko Toto si spokojne pohmkával, zjavne ho to netrápilo. „Ketrin!“ zakričal na mňa Salva z druhej izby. „Už idééém! Ešte minútku!“ zavolala som naspäť. Rýchlo som dokončila manikúru, nechala nechty roztrúsené po zemi a zbehla po schodoch dolu, kde už čakali ostatní. Bola som nazlostená, podráždená a ľutovala som sa. No potom som uvidela svojho synovca.

Už bol v aute v náručí svojej mamy (žiadna autosedačka?) a mal na sebe dlhú bielu košieľku. Od hrdosti mi do očí vbehli slzy. Pred necelým rokom mi Salva volal do Milána (kde sme vystupovali s muzikálom) a oznámil mi: „Zia! Sarai una zia!“ Nechápala som. Že som teta? Čo to trepe?

„Capito, Pagnotella? Benedetta è incinta!“

Benedetta čakala dieťa a ja som mala nový titul v rodine: teta. Zmiatlo ma to. Nie sme predsa so Salvom manželia, ako teda môžem byť teta? Očakáva sa odo mňa niečo? Salva bol však vzrušený a ustavične opakoval „Zia Ketrin, Zia Ketrin“, takže som mu nepovedala, čo som pôvodne chcela: Benedette gratulujem, ale so mnou to nemá nič spoločné. Nie som predsa pokrvná príbuzná, iba frajerka jej mladšieho brata.

Keď som si však presne deväť minút po tom, čo sa Emilio narodil, oprela o hruď jeho čiernu hlavičku, všetko sa zmenilo. Benedettin manžel bol gynekológ, preto v nemocnici dostala súkromnú izbu. Keď do nej po cisárskom reze na vozíku doviezli matku so synom, čakalo v nej asi desať ľudí. Bábätko bolo ešte polepené od krvi, Benedetta bledá a nie celkom prebudená. Raffaella hneď otvorila fľašu šampanského a rozlievala ho do plastových pohárov. Keď však uvidela svoju dcéru a vnuka, strčila fľašu jednej zo svojich sestier, vzala chlapčeka z Benedettinho náručia a zdvihla ho, aby ho všetci videli. „Ma quanto è bello!“ Aký je krásny!

A ja som si v duchu vravela: Emilio, musíš si zvykať. Mal si deväť mesiacov pokoj, ticho a miestečko len pre seba. Teraz však, ako sa hovorí v Neapole: „T’addà scietà!“ Musíš sa zobudiť.

Práve som sa chystala do kúpeľne umyť si ruky – keď si nikto iný neumyl a nedezinfikoval ruky, aspoň ja to urobím –, keď mi dieťa pristálo v náručí ako futbalová lopta. Ženy zo Salvovej rodiny mali deti a vedeli, ako držať novorodenca. Ja som však nikdy bábätko nepestovala, a už vôbec nie čerstvo narodené, ešte s pupočnou šnúrou a náramkom s identifikačným číslom. Nemala som však čas protestovať, všetci okolo mňa rozprávali o všetkom možnom a mne sa o hruď opierala strapatá čierna hlavička. Moje telo v tej chvíli prijalo myšlienku, že sme príbuzní, hoci mozog potreboval ešte nejaký čas.

A tak to na mňa zapôsobilo aj v napratanom aute, smerujúcom na omšu. Z urazenej cipky som sa zmenila na milujúcu tetu, prekypujúcu emóciami. Posledný vyšiel von Toto, spokojný s manikúrou, no zistil, že v aute preňho niet miesta. „Chce problema c’è?“ uškrnul sa. Má predsa motorku. Zamával teda protézou a zakričal: „Stretneme sa v kostole!“