Choď na obsah Choď na menu
 


My ostatní tu len tak žijeme

my-ostatni.jpg
Patrick Ness je skvelý autor a je super, že vyšla ďalšia jeho kniha v slovenčine.

A hneď na úvod vám povieme – číta sa výborne.

Mimochodom, keď si knižku kúpite, choďte s ňou do kúpeľne alebo na záchod, do tmy. Uvidíte ako knižka doslova svieti:)

Ale k veci – o čom je novinka My ostatní tu len tak žijeme?


V každom z nás sa skrýva niečo mimoriadne. A výnimočné. Na svete existuje mnoho druhov výnimočnosti...
A presne toto chce svojím príbehom povedať úspešný autor Patrick Ness, o ktorom svetový bestsellerista John Green hovorí, že „píše šialene krásne“.

Nezávisláci, vyvolení, nemŕtvi, duchovia požierajúci duše...
Mikey chce len zmaturovať, ísť na maturitný ples a konečne nabrať odvahu a pozvať dievča na rande, skôr ako niekomu zasa napadne vyhodiť ich školu do vzduchu. Pretože niekedy sú proste aj dôležitejšie problémy ako tohtotýždňový koniec sveta. Dokonca aj vtedy, ak Mikeyho najlepšieho kamoša pokladajú všetky mačky z okolia za svojho boha...

„Naozaj chcem iba zmaturovať. Prežiť posledné leto s priateľmi. Odísť na vysokú. A (viac než) aspoň raz pobozkať (a aj čosi viac) Hennu.
A napokon zistiť, ako bude vyzerať zvyšok môjho života.
Vy nie?“

Kniha My ostatní tu len tak žijeme je zábavná, svieža, satirická, ale hlavne pútavá, tak si ju vychutnajte.

 

 

Tu je úryvok, prvé strany z knihy:

Kapitola prvá,  v ktorej sa posolkyňa nesmrteľných objaví v nečakanej podobe a pátra po trvalej telesnej schránke. Potom prenasleduje po lese nezávisláka Finna a chlapcov osud sa naplní.

V DEŇ, keď ako poslední ľudia na svete vidíme nezávisláka Finna živého, sa rozvaľujeme na lúke a rozprávame sa o láske a o žalúdku.
„Lenže ja tomu neverím,“ povie moja sestra a ja zdvihnem hlavu, keď v jej hlase začujem slabé napätie. Napoly rozčúlene mi kývne a opäť pokrúti hlavou smerom k Henne.
„Vždy máš na výber. Je mi fuk, či je to podľa teba láska – mimochodom, to slovo by si nemala používať, kedy sa ti zachce –, ale aj keby bola, stále sa môžeš rozhodnúť konať správne.“
„Iba som povedala, že zbožňujem, ako vyzerá,“ odvetí Henna. „Netvrdím, že ho milujem. Prekrúcaš moje slová.  Ale o to teraz aj tak nejde. Hovorím o tom... ako ti ten pocit naplní srdce. Vlastne ani nie srdce, skôr žalúdok. Keď ťa to zasiahne, všetko ostatné ide bokom.“
„Nie, nejde,“ neustupuje sestra. „Vravím ti, že nie.“
„Mel...“
„Aj keď ťa to zasiahne, stále sa môžeš zachovať správne.“
Henna sa zamračí. „Prečo by to mala byť otázka správneho konania? Opisujem úplne normálny ľudský pocit.  Nathan je skrátka sexi.“
Znova pozriem na učebnicu dejepisu vo svojich rukách.
Dotknem sa všetkých štyroch rohov a v duchu ich spočítam. Všimnem si, že Jared ma nenápadne pozoruje.
„Povedala si, že si nemala na výber,“ pokračuje Mel. „Že keby si mohla, hneď ho pobozkáš, bez ohľadu na to, kto je nablízku. Aj keby mal priateľku. Alebo keby ťa videl Tony...“
„S Tonym už nechodím.“
„Dobre, ale vieš, aký je citlivý. Keby si ho ranila a potom sa bránila s odôvodnením, že si nemala na výber, bola by to poriadna somarina.“
Henna si rozčúlene zaborí hlavu do dlaní. „Melinda...“ „Mám na to jasne vyhranený názor.“
„Všimla som si...“
„A nevolaj ma Melinda.“
„Henna má pravdu,“ zastane sa jej Jared. Leží na chrbte a hlavou sa opiera o Hennin zadok. „Žalúdku nerozkážeš.“
„Myslela som si, že u chalanov je to trochu nižšie,“ podpichne ho Mel.
Jared sa posadí. „To je iné. Keď rozmýšľaš vtákom, je to iba nadržanosť. Zvieracie pudy. Ale toto je čosi viac.“
„Veru,“ súhlasí Henna. „Cítiš to až kdesi tu,“ Jared si položí ruku na brucho. Nemá ho najmenšie a vieme, že naň nerád upútava pozornosť. „Keď to na teba príde, všetko, čomu si dovtedy verila, je odrazu hlúpe. Alebo na tom nezáleží. Komplikované veci sú zrazu jednoduché ako facka, pretože ťa ovláda žalúdok a ten ti hovorí, že tvoja túžba nie je  nezmyselná, a hoci ti nedáva odpoveď na všetko, iba vďaka nej je otázka znesiteľnejšia.“
Odmlčí sa a pozrie do slnka. Všetci vieme, ako to myslí. A Jared vie, že to vieme. Ibaže o tom takmer nikdy nehovorí.
Chceli by sme, aby sa nám zdôveril.
„Žalúdok ťa neovláda,“ odmerane povie Mel.
„Och,“ Jared sa spamätá. „Prepáč...“
Mel pokrúti hlavou a mávne nad tým rukou. „Tak som to nemyslela. Ani srdce ťa neovláda. Aj keď si to namýšľa.
Lenže sa mýli. Vždy máš na výber. Vždy.“
„City nemôžeš potlačiť silou vôle,“ namietne Henna.
„Ale aj tak sa môžeš rozhodnúť, čo urobíš.“ „Jasné,“ súhlasí Jared. „Ale je to ťažké.“
„Prví kresťania verili, že duša sídli v žalúdku,“ ozvem sa. Nastane ticho a trávu rozčerí ďalší osamotený závan vetra, akoby hovoril: Nevšímajte si ma.
„Povedal mi to otec,“ dodám.
Mel pozrie na svoj laptop a vráti sa k vypisovaniu odpovedí na domácu úlohu. „Zaujímalo by ma, čo o tom otec môže vedieť,“ poznamená.
Vietor trochu zosilnie (predstavujem si, že hovorí: Veľmi ma to mrzí, lebo ho očividne považujem za Brita – ktovie, ako sa sem dostal) a Henna musí rukou pricapnúť stránku so zadaním, ktorá sa chystá uletieť. „Prečo vlastne stále používame papier?“
„Lebo knihy,“ odvetí Jared. „A toaletný papier,“ povie Mel.
„Pretože papier je vec,“ dodám. „A niekedy si s myšlienkami nevystačíš.“
„Bola to rečnícka otázka.“ Henna strčí stránku s informáciami o americkej občianskej vojne – takú istú sme dostali všetci – pod tablet.
Znova poklopem na rohy učebnice a v hlave ich zrátam. Potom to zopakujem. A ešte raz. Jared predstiera, že si ma nevšíma. Ďalší poryv britského vetra mi postrapatí vlasy. (Bré ránko! Moment, to je írska fráza.) Je slnečný deň, nemalo by tak fúkať. Chodíme sem iba za pekného počasia a apríl a začiatok mája boli tento rok nezvyčajne teplé.
Lúka nie je ani tak lúkou, skôr pozemkom, ktorý majiteľ nezastaval, pretože buď zomrel, prišiel oň pri rozvode, alebo čosi podobné. Tvorí ho veľký trávnatý štvorec na konci cesty vedúcej od nášho domu, tu a tam sú na ňom šikovne roztrúsené spílené pne. Od zvyšku lesa lúku oddeľuje rad stromov. Aby ste o nej vedeli, museli by ste ju zámerne hľadať, čo nikto nerobí, pretože žijeme v takom zapadákove, že ďalej je už iba superhustý les. V noci sa tu dajú počuť kojoty a do záhrady nám každú chvíľu chodia jelene.
„Píše ešte niekto z vás referát o obnove Juhu po občianskej vojne?“ vyzvedá Jared.
„Ja,“ odvetím.
„Fakt?“ znepokojí sa Mel. „Ja tiež.“
„Aj ja,“ prizná sa Henna.
„Takže všetci?“ čuduje sa Jared.
Mel na mňa pozrie. „Nemôžeš si vybrať niečo iné? Fakt by mi to veľmi pomohlo.“
„Už som si urobil poznámky...“
„Lenže obnova Juhu mi celkom ide.“
„Tak o nej píš.“
„Nemôžeme obaja odovzdať referát na rovnakú tému.
Tvoj bude taký nadupaný, že budem zasa vyzerať ako hlupaňa.“