Choď na obsah Choď na menu
 


O sile priateľstva. O skutočných citoch

vsetci-za-jedneho.jpgSvetoznáma modelka a herečka Cara Delevingne napísala pútavý príbeh o sile priateľstva, skutočných citoch a o tom, že netreba ľudí súdiť podľa toho, ako vyzerajú.

Dospievanie je jedno z najzaujímavejších období života. Chaos, rozbúrené hormóny, samé zmeny, samý extrém. Zažívame počas neho dramatické chvíle poznačené silnými emóciami, ktoré z nás vyformujú dospelých. Väčšina ľudí spomína na pubertu ako na najlepšie roky života.
Na druhej strane však môže byť aj veľkou výzvou, ktorá človeka potrápi, a to najmä ak vytŕča z davu a ťažko zapadne medzi ostatných.
Presne o tom je novinka Všetci za jedného, ktorú si môžete hneď teraz stiahnuť a čítať z Rajknih.sk. 

Red, Leo, Rose a Naomi majú problém zapadnúť medzi spolužiakov.
Red má doma hotové peklo, jej mama je alkoholička a otec nikdy nie je doma, takže sa musí starať nielen o seba, ale aj svoju malú sestru Gracie.
Leov starší brat sa dostal na šikmú plochu a ťahá so sebou na dno aj jeho.
Rose zasa strieda frajerov a pije, aby zabudla na bolestivú skúsenosť z minulosti.
Naomi uteká z domu v nádeji, že nájde slobodu, po ktorej tak veľmi túži. Stoja sami proti svetu, až kým si nezaložia kapelu Zrkadielko, zrkadielko. Len v nej sú skutočne sami sebou.

Jedného dňa Naomi zmizne a po niekoľkých dňoch ju nájdu na hranici života a smrti v rieke. Nikto nevie, čo sa stalo, ale polícia je presvedčená, že si sama siahla na život. Jej priatelia sú zmätení – boli si s Naomi takí blízki, ako je možné, že si nevšimli varovné signály?
Vedeli o nej predsa všetko... alebo nevedeli?
Boli naozaj priatelia, alebo to všetko bolo ďalšie klamstvo?

Postupne sa na povrch začnú vynárať čudné okolnosti Naominho zmiznutia a zdá sa, že veci v skutočnosti nie sú také, ako sa na prvý pohľad javia. Doposiaľ úprimné priateľstvo Red, Lea aj Rose sa otrasie v základoch a nič viac nebude ako predtým – prasknuté zrkadlo sa totiž naozaj ťažko zliepa.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Daniel Fischer:

Sociálne média zohrávajú v našich životoch mimoriadne dôležitú úlohu. Najmä mladí sa tam chcú...a musia prezentovať ako dokonalí. Ľudia príliš rýchlo odsudzujú, ani sa nesnažia pochopiť druhých alebo sa zamyslieť nad tým, čo sa deje v ich životoch, keď sa správajú tak či onak.

„Túto knihu venujem každému, kto sa cíti stratený. Dúfam, že ti dodá odvahu plniť si sny a naučí ťa, že nikdy netreba strácať nádej. Všetko sa dá, len treba chcieť,“ odkazuje svetoznáma modelka a herečka, jedna z najvplyvnejších žien Cara Delevingne v knihe Všetci za jedného, v ktorej podáva skutočný obraz bujarých tínedžerských rokov, keď sa človek cíti ako na horskej dráhe. „Mojím zámerom bolo napísať knihu o sile priateľstva a poukázať na to, aký môže byť človek silný, ak sa obklopí ľuďmi, ktorých má rád a verí im.“

Možno nie som taká slušná, ako som si myslela.
Možno som predsa len monštrum.

Cara Delevingne je jedna z najvplyvnejších žien svojej generácie.
Na Instagrame ju sleduje vyše 41 miliónov ľudí. Na Twitteri ďalších 10 miliónov.
Známa je napríklad tým, že začala raziť trend hustého obočia – priznala, že nepoužíva pinzetu a keďže jej meno už bolo značkou, začalo sa jej „módou“ riadiť množstvo žien po celom svete.
V roku 2012 a 2014 získala ocenenie Modelka roka. Svoju hereckú kariéru začala vo filme Anna Kareninová a odvtedy sme ju mohli vidieť aj v ďalších veľkých filmoch, ako napríklad  Papierové mestá, Jednotka samovrahov alebo Valerian a mesto tisícich planét.  

 

 

 

Začítajte sa do novinky Všetci za jedného:

Pred ôsmimi týždňami...

Keď sme sa vracali domov, práve svitalo. Pomaly sme sa vliekli, držali sme sa za pás a vo vzduchu cítili blížiace sa leto. Rose si opierala hlavu o moje plece. Presne si spomínam na jej jemnú, teplú pokožku aj ako do mňa narážala bokmi, pretože každá sme kráčali v inom rytme.
            Bolo pár minút pred piatou a v žiare ranných lúčov vyzerali všetky špinavé ulice ako nové. Často sme zostávali vonku dlho do noci a cestou domov sme sa kochali pohľadom na vychádzajúce slnko. Uchovávali sme si ho v mysliach, kým sme nezaspali. Až do tej noci sme si užívali, celý svet nám ležal pri nohách. Každú chvíľu sa nám prihodilo niečo nové, niečo, čo stálo za to.
            Tá noc však všetko zmenila.
            Pálili ma oči, v ústach mi vyschlo a srdce mi bilo ako divé. Nechceli sme ísť domov, ale nemali sme na výber.
            „Prečo práve teraz?“ spýtala sa Rose. „Všetko bolo v pohode. Darilo sa jej a vyzerala šťastne. Tak prečo?“
            „Neurobila to prvýkrát...“ poznamenal Leo. „Preto fízlov ani netrápi, že zase zmizla. Koľkokrát si už zbalila ruksak s jedlom, peniaze, gitaru a na pár týždňov sa vyparila. To je proste celá Naomi.“
            „Ale odkedy máme Zrkadielko, tak to nespravila,“ namietla Rose. „Nie odkedy sme sa dali dokopy. Predtým si ubližovala a zdrhala z domu, ale keď sme si založili kapelu, prešlo ju to. Bola... všetci sme boli dobrí. Mali sme na viac.“
            Pohľadom sa ma pýtala na názor. Popravde, za posledný rok sa život každého z nás obrátil naruby. Pred kapelou sme všetci boli istým spôsobom stratení a potom sme sa zrazu našli. Spolu sme boli silní, obľúbení a totálne úžasní rockeri. Mysleli sme si, že aj Naomi je v rovnakej eufórii a že už nepotrebuje utekať z domu. Verili sme tomu až do včera.

V tú noc sme boli vonku do rána, pobehali sme hádam celé mesto.
            Hľadali sme ju všade, na každom mieste, kde sme boli spolu.
            Prehľadali sme miesta, o ktorých sme povedali aj rodičom, aj tie, ktoré sme doma radšej zamlčali.
            Presondovali sme podniky, kam by nás ani nemali púšťať, pretože sme primladí. Na parkete sme sa predierali masou rozhorúčených a spotených tiel a snažili sa ju nájsť.
            Zakrádali sme sa po tmavých uličkách za krčmami, kde si človek všeličo zoženie. Potichu sme spovedali nervózne decká s kruhmi pod očami, ktoré tu ponúkali trávu. V tú noc sme však trávu nechceli.
            Prehľadali sme tmavé suterény za neoznačenými dverami, kam vás pustia, len ak poznáte správnych ľudí. Vznášalo sa v nich toľko cigaretového dymu, že sme nevideli na krok, z hlasnej hudby nám zvonilo v ušiach, srdcia nám splašene bili a podlaha vibrovala do rytmu hudby.
            Okrem pajzlov sme prezreli aj všeličo iné. Skúsili sme šťastie v parku na sídlisku, kam sme sa chodili len tak flákať, aj pri rieke, kde vystavali komplex s luxusnými milionárskymi bytmi. Prešli sme i po Vauxhallskom moste, na ktorom sme na seba vždy museli kričať, aby sme sa pre premávku vôbec počuli. Bol to náš most. Chodili sme cezeň tak často, že už sme ho brali ako kamoša, ktorý o nás vie priveľa.
            Nakoniec sme sa zastavili aj v opustenej stávkovej kancelárii s vylomenými dverami. Vzadu bol matrac a niektoré decká tam chodili, keď chceli byť samy. Mňa tam nikdy nelákalo, pretože neznášam samotu.
            Noc sa krátila a my sme verili, že ju už-už nájdeme. Presviedčali sme sa, že zase len vystrája, ako vždy, keď ju dačo trápilo a snažila sa na seba upriamiť pozornosť. Dúfali sme, že Naomi, naša najlepšia kamoška a členka kapely, sa skrýva na mieste, ktoré sme poznali iba my. Boli sme si istí, že tam niekde na nás čaká.
            Človek predsa nemôže z ničoho nič zmiznúť. To nedávalo zmysel. Nikto sa nevyparí len tak, bez stopy.
            Prízvukovali sme si to v prvú noc pátrania a potom aj počas ďalších nocí, až kým nám to rodičia nezatrhli so slovami, že sa vráti, keď sama bude chcieť. Keďže už veľakrát predtým utiekla, nakoniec ju prestala hľadať aj polícia.
            Lenže nám sa to nepozdávalo, pretože tentoraz bola situácia iná. Aj Naomi sa zmenila. Policajti so znudenými tvárami a s prázdnymi zápisníkmi nás ignorovali. Ako ju mohli hľadať, keď o nej nič nevedeli?
            No my sme sa nevzdávali a pátrali ďalej, aj keď ostatní sa na to už vykašľali. Pozreli sme sa všade.
            Nebola nikde.
            Našli sme iba prázdne miesta, na ktorých sa kedysi zdržiavala.

1

Dnes nás všetci presviedčajú, že život ide ďalej.
            Musíme každý deň vstať, ísť do školy, vrátiť sa z nej domov a myslieť na písomky a iné sprostosti. Hovoria nám, že máme dúfať, modliť sa, veriť a kopu ďalších hlúpostí.
            Život vraj ide ďalej, lenže pre nás to neplatí. Keď Naomi zmizla, akoby stisla veľké tlačidlo a zastavila ho. Menia sa dni, týždne a ročné obdobia, ale všetko ostatné je rovnaké. Vlastne úplne všetko nie, lebo už osem týždňov ani čo by sme zadržiavali dych.
            Už nám prestali hovoriť, že sa vráti, keď bude chcieť. V škole vídavam jej staršiu sestru Ashiru. Chodí so sklonenou hlavou a od všetkých bočí, zjavne sa nechce s nikým zbližovať. Jej rodičia sa zase ponevierajú po supermarkete, prezerajú si tovar, no určite ani nevnímajú, čo kupujú.Vyzerajú rovnako stratení ako Nai.
            Áno, kedysi utekala z domu iba preto, aby ju všetci hľadali, páčilo sa jej to divadlo okolo toho. Lenže už dlho na útek ani nepomyslela a nikdy nezmizla takto. Nechcela, aby jej rodičia šaleli od strachu a aby Ash večne zatajovala dych od hrôzy pred tou najhoršou správou. Nai je zložitá povaha, ale svoju rodinu má rada a oni zase ľúbia ju. Je maják, ktorý nás priťahuje k sebe ako svetlo, čo láka nočné motýle, ktoré tak veľmi prahnú po láske. V ich rodine totiž láska nikdy nechýbala, na rozdiel od našich.
            Naomi by nám ani im takto neublížila. Lenže to si nikto nechce pripustiť, ani polícia a dokonca ani jej mama. Je totiž ľahšie uveriť, že Naomi je iba bezcitná potvora, ako sa strachovať, že naozaj zmizla.
            Aj preto si niekedy želám, aby našli jej telo.
            Až taká trúba som. Občas si želám, aby bola mŕtva, aspoň by som konečne vedela, čo je s ňou.
            Lenže nenašli, nenašli ani telo, ani nič, nuž život ide ďalej.
            Preto máme dnes konkurz na nového basgitaristu do kapely.
            Chvíľu sme si mysleli, že bez nej sa rozpadneme. Zvyšní členovia Zrkadielka, teda ja, Leo a Rose, sme sa stretli na skúške a rozhodovali sa, či to zabalíme. Povedali sme si, že áno, lenže nikto neodišiel ani sa nezačal baliť. Všetci traja sme stáli ako tĺci a aj bez slov nám bolo jasné, že to nedokážeme urobiť. Keby sme zrušili kapelu, zničili by sme najlepšiu vec v našich životoch. A znamenalo by to, že sme Naomi nadobro odpísali.
            To ona ju založila alebo, lepšie povedané, zmenila trápnu domácu úlohu na skutočnú vec, na ktorej nám záležalo. Vďaka Nai sme našli niečo, v čom sme boli všetci dobrí, pretože ona nás takpovediac nakopla. Na gitare hrala ako bohyňa. Vedela nahodiť takú melódiu, až nám naskakovali zimomriavky. Vedela aj písať výborné texty. Ani moje nie sú na za hodenie, takže keď sme dali hlavy dokopy, vytvorili sme dokonalé skladby. Nai mala zvláštnu schopnosť pretvoriť nudné a ťažkopádne texty na živé a originálne. Predtým o svojom talente vôbec netušila, ale my sme si ho všimli hneď. Čím viac sme ju o tom presviedčali, tým lepšie tvorila. Načo by teda utekala z domu, darilo sa jej skvele.
            V deň, keď sme sa skoro rozpadli, prišiel za nami do skúšobne Smith, náš učiteľ hudobnej. Cez letné prázdniny v škole okrem nás nebol takmer nikto. Nebyť jeho, dnu sa ani nedostaneme. Kým sme sa hádali a hrali, on sedel vedľa a čítal noviny. Vtedy však prišiel do skúšobne, prisadol si k nám, počkal, kým zmĺkneme a všimneme si ho. Vyzeral akosi zvláštne. Smitha len tak neprehliadnete. Nielen preto, lebo je to kus chlapa – vysoký a vypracovaný, ale aj pre jeho povahu. Očividne mal rád život a mal rád svojich žiakov, čo sa tak často nevidí. Dokázal v nás vzbudiť záujem o všetko, dokonca aj o učenie, a to iba vďaka energii, ktorá je u dospelých taká zriedkavá. Zdalo sa, že mu na nás naozaj záleží.
            Vtedy však vyzeral ako bez duše, všetka pozitívna energia a dobrý pocit sa kamsi vyparili. Bolo mi nepríjemné vidieť ho tak, lebo inokedy z neho vyžarovala sila. No odvtedy som ho mala ešte radšej, hoci nedokážem vysvetliť prečo. Asi na mňa zapôsobilo, že sa pre Nai trápi. Dokazoval tým, že mu nie je ľahostajná. Okrem nás a jej rodiny sa veľa takých ľudí nenašlo.
            Neviem, čo si mysleli ostatní, ale keď som ho vtedy zbadala, mala som sto chutí mu pomôcť, tak ako určite on túžil pomôcť nám.
            „Naozaj to chcete zabaliť?“ spýtal sa.
            Pozerali sme jeden na druhého a chvíľu som sa cítila ako predtým, než sme sa spriatelili – osamelá a trápna. Pri predstave, že to budem musieť zažívať znova, mi prišlo zle.
            „Bez nej to už nie je ono,“ priznala som.
            „To verím,“ povedal a prehrabol si plavé vlasy, „ale ak teraz skončíte, oľutujete to. Na vás štyroch... teda troch... som veľmi hrdý. Teším sa zo všetkého, čo robíte, a nechcem, aby ste sa teraz vzdali. Mali by ste pokračovať nielen kvôli sebe, ale aj kvôli Naomi. Pre ňu teraz neviete nič urobiť, ale môžete nám ju pripomínať, až kým sa nenájde. Vďaka tomu ju budú stále hľadať. Napadlo mi, že v škole usporiadame koncert a vyzbierané peniaze darujeme jej rodine, aby mohli pokračovať v hľadaní. Aspoň sa bude o nej stále hovoriť. Zameriame pozornosť na vás a na to, ako veľmi nám na nej záleží. Chcel by som to pre ňu urobiť, ale bez vás to nedokážem. Pomôžete mi?“
            Samozrejme, že sme súhlasili.
            Nič lepšie nám aj tak nenapadlo.

Celé leto sme skúšali, no tesne pred koncertom sme si uvedomili, že potrebujeme nového basgitaristu. Dofrasa.
            Naomi bola... teda je... najlepšia basgitaristka, s akou som kedy mala tú česť, čo je čudné, keďže basáčkam to väčšinou nejde. Nie, nepodceňujem ich, proste je to tak. Basgitaristi sa musia zmieriť s tým, že na koncerte sú viac-menej neviditeľní. Lenže baby, teda aspoň väčšina z nich, sa rady pretŕčajú.
            Dnes sa musím vzchopiť. Vyhrabem sa z postele a pozriem na kopu pokrčených vecí na zemi.
            Leo so vstávaním nemá problém. Len otvorí oči a už je neodolateľný.
            S gitarou v ruke je božský a baby ho tak obdivujú, ako keby naozaj zostúpil z nebies. Podľa mňa nie je fér, že v šestnástich je niekto taký vyrovnaný, dokonalý, vysoký, svalnatý a ešte má aj hlboký hlas.
            Ja som uviazla vo fáze trápnosti. Nielenže ju prežívam, priam ju stelesňujem. Ak by niekto vymyslel emotikon trápnosti dospievania, vyzeral by ako ja. Som zmierená s tým, že sa to ani o kúsok nezlepší, aj keď budem mať štyridsaťpäť a smrť na jazyku.
            Chcem byť cool ako Leo, ktorému stačí biele tričko, džínsy, mikina a snehobiele členkové botasky. S tým si ja nevystačím. Mne nepristane nič. Zachraňuje ma iba to, že som Leova kamoška.
            Aj Rose vyzerá super, ale ona je pekná od prírody, takže sa ani nemusí snažiť. Gaštanovohnedé vlasy má miestami prefarbené na blond, nie po celej dĺžke. A nie je taká plochá ako iné dievčatá. Svojimi krivkami očarila hádam všetkých chalanov z našej strednej.
            Okrem toho nosí asi tonu mejkapu, aj keď bez neho vyzerá stokrát lepšie, asi preto ho nosí tak veľa. Tupíruje si vlasy a chodí v deravých pančuchách. Rose si zakladá na svojom výzore. Okolie napĺňa statickou elektrinou a kamkoľvek sa pohne, spôsobuje ňou milióny malých explózií.
            Ostatné baby sa ju snažia napodobňovať, ale ani jednej sa to nepodarí, pretože som fakt v živote nestretla dievča, čo by malo všetko tak na háku ako ona.
            A keď spieva... steny sa trasú, publikum závidí a chalanom nestoja len chlpy na rukách.
            Z našej skvelej, no neobyčajnej štvorčlennej rodiny mi Naomi bola... teda je, najbližšia. Leo a Rose by bez problémov každý rok mohli získať titul kráľa a kráľovnej školského plesu. Ja a Nai by sme to dotiahli maximálne na kráľovné čudákov.