Choď na obsah Choď na menu
 


Operácia Popoluška (Hope Tarrová)

operacia-popoluska.jpg
Dokonalá žena a neznesiteľný chlap?

Redaktorka ženského časopisu Macie Grahamová vždy napíše svoj príbeh. Tentoraz si brúsi zuby na istú verejne známu osobnosť, príťažlivého, ale konzervatívne zmýšľajúceho Rossa Mannona. Keď Mannon skritizuje v rozhlasovom vysielaní jeden z Maciných odvážnych článkov, tá neváha a kuje pomstu neznesiteľnému Texasanovi.

 

Ross hľadá gazdinú a zároveň vzor pre svoju dospievajúcu dcéru. Macie presne vie, čo potrebuje. A tak sa v Rossovom živote objaví dokonalá žena a on si konečne vydýchne. Nepočíta však s tým, že ho nádherná zamestnankyňa v červených lodičkách tak zaujme.

Operácia Popoluška“ mala jasný cieľ, ibaže Ross je v súkromí rovnako dokonalý ako na verejnosti. Macie však napokon predsa len odhalí isté tajomstvo, ktoré by mu mohlo zničiť povesť.
Čo si vyberie? Bude riskovať stratu zamestnania, alebo rozprávkový koniec, o ktorom pôvodne ani netušila, že ho chce?

Autorka Hope Tarrová získala magisterský titul zo psychológie a doktorát z pedagogiky, ale potom zistila nepríjemnú skutočnosť - že ju nebaví analyzovať ľudí ani učiť ich. Chcela však o nich písať.

Na Amazone získala viac ako 4 hviezdičky z piatich, pričom čitatelia oceňujú najmä zábavný príbeh, romantiku, skvele vykreslené postavy. „Táto kniha zanechala úsmev na mojej tvári, ďakujem,“ vyznala sa jedna z čitateliek.

 

 Začítajte sa do novinky Operácia Popoluška:

Kde bolo, tam bolo, v jednej ďalekej krajine, v džungli z ocele a betónu známej ako Manhattan...

Úvod
East Village, Manhattan
október

„Nechaj si suspenzor na sebe, už idem.“

            Macie Grahamová vyšla zo sprchy. Bzučiak pri dverách bytu neprestával drnčať. Dokelu, to bola bleskovka. Už dva roky si objednávala jedlo v All Thaiʼd Up. Najskôr preto, lebo sa jej páčil ten nabrúsený názov firmy, a neskôr preto, lebo v Panang Curry jej menili prílohu k jedlu, ktorú si zvyčajne objednávala, za lepkavú ryžu častejšie, ako v tom pajzli s donáškou St. Markʼs. A navyše, táto reštaurácia je iba niekoľko blokov od jej bytu. Ale tentoraz to poslíček na bicykli stihol ani nie za pätnásť minút. Ten chlapík je hotový Lance Armstrong. Úchvatné.

            Bzučiak pri dverách sa opäť prenikavo rozdrnčal. Začínalo to byť otravné. Macie schmatla z vešiaka župan a zakričala z kúpeľne plnej pary: „Upokoj sa, povedala som, že už idem.“ Je hlúpe, že sa rozpráva so stenami svojho bytu, ale v porovnaní so všetkými sprostosťami, ktoré narobila za uplynulých šesť týždňov, jej rozhovor so sebou nepripadal až taký hrozný.

            Mokré vlasy si zabalila do uteráka a rútila sa prázdnou obývačkou, v ktorej ležal iba nafukovací matrac, jediný kufor a misky na jedlo pre kocúra Stevieho. Všetko ostatné bolo v sklade – v neistote, tak ako zvyšok jej života.

            Keď došla k dverám bytu, ktorý jej bude patriť už iba dozajtra, stlačila gombík domáceho telefónu. „Prepáčte, bola som v...“

„MJ... Macie, či ako si to, doparoma, teraz hovoríš, viem, že si tam. Pusti ma dnu – ihneď!“ Na pozadí praskotu sa ozýval Rossov prísny nahnevaný hlas.

Doriti, doriti, doriti...

Macie uskočila a oprela sa vlhkým chrbtom o bezpečnostnú poistku na dverách, zmietaná medzi šokom, eufóriou a strachom. Ross. Čo tu robí? Ako ju našiel? A ako ho teraz presvedčí, aby odišiel?

„Macie, je zbytočné, aby si niečo predstierala. Rozprával som sa s Francescou. Všetko mi povedala.“

Pri zmienke o Rossovej exmanželke akoby sa Macie otvorili všetky póry na tele a zmáčali jej froté župan. Nasilu prehltla, ako keď prvák na univerzite hltá bublinky piva na pivnom večierku.

Takže takto vyzerá záchvat paniky. Vždy som to chcela vedieť. Možno o tom jedného dňa napíšem. Raz – ak prežijem toto.

 Zatvorila oči a sústredila sa na dýchanie. Naozaj sa z redaktorky On Top Magazine, jedného z najvychytenejších a najmódnejších ženských časopisov od čias časopisu Jane, stala v priebehu krátkych šiestich týždňov týmto prenasledovaným štvancom?

„Macie, ja viem, že si tam.“

Rossov nahnevaný a vyčerpaný hlas ju vrátil do šialenstva prítomnej chvíle. Je načase, aby si uvedomila, že je už veľké dievča a musí sa tejto nepríjemnosti postaviť tvárou. Ostávalo jej iba dúfať, že pritom nezačuje policajné sirény ani nepríde o život.

„Pusť ma dnu a vypočuj ma. Dlhuješ mi to.“

Macie naprázdno prehltla, otvorila oči a odlepila sa od dverí. Mal pravdu. Dlhuje mu to. A ešte oveľa viac.

Vystrela ruku a trasúcimi sa prstami vyťukala bezpečnostný kód na domácom telefóne.

 

Kapitola 1
Kancelárie časopisu On Top Magazine, Midtown Manhattan
september, pred šiestimi týždňami

„Grahamová, pohni kostrou, nech si o desať minút u mňa v kancelárii. O desať minút, jasné?“ Starrin nahnevaný hlas sa rozliehal v chrapote firemného telefónu Macinej kancelárie a odrážal sa od stien, na ktorých viseli zarámované zväčšené obálky časopisu.

Macie otvorila ústa, chcela povedať: „Jasnačka.“ Ale práve vtedy sa linka odmlčala. Šéfredaktorka nepočkala na odpoveď. Žeby si šla po výpoveď?

Prudkým pohybom otvorila zásuvku a siahla dnu, či nenájde niečo, čím by zneškodnila bolesť hlavy. Stíhali ju dve pohromy naraz – včera večer vypila priveľa martini na oslave Dňa práce a dnes ráno ju celkom vykoľajilo rozhodnutie o jej najnovšom odvážnom úvodníku, ktoré sa obrátilo proti nej. Nenašla aspirín, ale objavila aspoň malú fľašu Pepto-Bismolu. Kým otvorila vrchnáčik s detskou poistkou, skoro prišla o upravený necht. No len čo otvorila fľašu, priložila si ju k ústam a prevrátila do seba upokojujúcu žuvačkovoružovú bublinkovú tekutinu.

Odložila antacid a pri pohľade na obrazovku počítača cítila, ako v nej narastá odpor. „Ty... kretén!“

Tým kreténom bol konzervatívny odborník na masmédiá Ross Manon. Usmieval sa na ňu z priameho internetového prenosu, ktorý pred chvíľou zastavila. Macie nepotrebovala veľkú fantáziu, aby si uvedomila, prečo reportérka Newsweeku nazvala toho plavovlasého nakrátko ostrihaného muža s blankytne modrými očami „Robertom Redfordom pravičiarov“.

Tento texaský sociológ si získal minulý rok veľkú celoštátnu publicitu uverejnením svojej výskumnej štúdie, ktorá poukazovala na významný vzájomný vzťah medzi dlhými hodinami, ktoré americká mládež trávi sledovaním internetu, a pravdepodobnosťou vysoko rizikového správania, vrátane nechráneného sexu. Konzervatívne médiá sa vrhli na výsledky štúdie ako vyhladované pijavice na krv v krvnej banke Červeného kríža. Do týždňa sa „doktor Ross“ stal hosťom niekoľkých besied v rámci celoštátneho spravodajského vysielania, v ktorých kritizoval „kultúru rodičovstva na čiastkový úväzok, ktoré sa vyjadruje rečou odmietania a politicky korektného zahmlievania“. Pred šiestimi mesiacmi spustil vlastné rozhlasové vysielanie z hlavného mesta v pracovných dňoch. V súčasnosti zaradilo asi tristo rozhlasových staníc po celých Spojených štátoch „Hodinu s Rossom Manonom“ do svojho pravidelného vysielania a šou denne sledovalo na internete okolo stotisíc divákov.

Macie až dosiaľ nechala Mannona tak. On Top mohla spustiť nejakú férovú – dobre, tak teda konfrontačnú – kópiu, ale prevziať najnovšieho konzervatívneho mediálneho mesiáša bola čistá hlúposť.

Bol to Manon, kto ukončil ich pokojnú mierovú koexistenciu, keď sa mu dostalo do rúk najnovšie vydanie ich ženského časopisu a všimol si Macin mimoriadny článok o rastúcom počte rodičov, ktorí sa rozhodli predchádzať neželanému otehotneniu dcér osvetou o užívaní antikoncepcie ešte pred prvým sexom. Článok sa volal Zabudnite na rozprávku s podtitulkom Sex dospievajúcej mládeže je realitou, nie fikciou. Mannon sa naň zameral vo svojom dnešnom vysielaní „Rossových hovorov“. Na záver uviedol internetovú adresu časopisu On Top, ich mailovú adresu ako aj bezplatné telefónne číslo a vyzval divákov, aby vyjadrili svoj názor. V priebehu niekoľkých minút padol preťažený server a telefónna ústredňa blikala ako bilbord na Times Square.

 „Zodpovedných pracovníkov redakcie“ zasypávali okrem nevľúdnych až rozrušených telefonátoch aj e-maily označujúce Macin článok za hnus. Macie sa pre to veľmi netrápila. Čitatelia On Top a poslucháči internetového rozhlasového vysielania Rossa Mannona boli z celkom iných planét, odlišné živočíšne druhy vyznávajúce rozdielny druh spravodajstva a zábavy. Ale keď hlavný reklamný partner a výrobca luxusných produktov vlasovej kozmetiky so zameraním na tínedžerský vek stiahol svoju reklamnú dvojstranu, ktorú uverejňovali v každom vydaní časopisu, odvolávajúc sa na príslušný odsek o morálke v zmluve a vyjadrujúc obavy o svoj obchodný a firemný imidž, to už bola celkom iná vec.

Macie klikla na ikonu s maximalizovaním obrazu. Mannonove plavé vlasy a široké plecia vyplnili obrazovku a ona na chvíľu zabudla na všetky dôvody, pre ktoré by ho mala nenávidieť. Ale to, čo v Macie vyvolalo dávno zabudnuté rozprávkové fantázie o rytieroch v lesklom brnení a o princoch, ktorí vás jediným motýlím bozkom znovu privedú k životu, o pravej láske až za hrob, ktorá vydrží dlhšie ako sexi víkend alebo horúci románik na jednu noc, ktorá však, samozrejme, neexistuje, nebol ani tak Mannonov výzor ako skôr čosi, čo mal v očiach.

Tá jeho dokonalosť je iste len zásterkou. Pán Dokonalý s takým vzhľadom, ako má Mannon, vždy vedie v zákulisí menej rozprávkový život. Vyzerá príliš dobre, príliš sexi na to, aby žil bezúhonným životom novodobého rozprávkového princa. Životopis na jeho internetovej stránke zredukovaný na zopár neškodných faktov sa vynímal ako obrovská hlúpa červená zástava. Narodil sa a vyrastal v Paríži v Texase. Študoval na University of North Texas, kde dostával športové štipendium ako futbalista, a získal doktorát. Má dcéru Samanthu, ale o manželke ani zmienka, čo takmer isto znamená, že je rozvedený. Pokrytec! Stačí trochu zaloviť a žaba, ktorá nečinne čuší pod fasádou peknučkého princa, vyskočí na povrch. Macie potrebuje iba šancu, mať k nemu prístup, a hravo strhne Mannonovu masku – vie to.

Je to iba o možnosti stretnúť sa s ním.

Potiahla sa za končeky vlasov. Mala ich po plecia, rovné a zafarbené načierno. Ako uhoľ. Klikla na ikonu, ktorou pred chvíľou zastavila video, aby ho dopozerala.

Mannonov sýty hlas s južanským prízvukom texaského drevorubača reval z jej bostonských reproduktorov. „Ľudia, zvyčajne nepretriasam na verejnosti osobné záležitosti, ale dnes urobím výnimku. Vyzerá to tak, že v dohľadnom čase bude u mňa nejakú dobu bývať moja pätnásťročná dcéra Samantha, a je čistá pravda, že nie som ktovieaký kuchár ani gazda...“

Čistá pravda, pcha! Stavím sa, že by si nerozoznal pravdu, ani keby ťa uhryzla do toho tvojho puritánskeho zadku.

„Moja Sam však potrebuje viac ako to, ba viac ako šoféra, ktorý by ju vozil, kam potrebuje – a verte mi, že rozvrh hodín toho dieťaťa je zaplnený tesnejšie ako prezidentov. Ona potrebuje životný vzor, ženu, ktorá by stelesňovala základné hodnoty, o ktorých hovoríme v našej šou.“

Macie sa z tých rečí dvíhal žalúdok. Úbohé dieťa. Bez dlhého uvažovania pocítila náklonnosť k Mannonovej dcére, ktorej situácia jej až desivo pripomenula vlastné detstvo. Nebolo ľahké vyrastať ako predčasne vyspelý jedinec so slobodným duchom. Ale keď ste sa narodili trolom, pre ktorých rodičovstvo znamenalo potláčanie každej nezávislej myšlienky, museli ste neustále bojovať o zachovanie sebaúcty, nehovoriac o zdravom rozume.

„Minulú nedeľu,“ pokračoval Mannon, „som uverejnil v internetovom vydaní Washington Post inzerát ,Hľadám ženu pevných zásad, ktorá vyznáva staromódne hodnoty, ako gazdinú, opatrovateľku pre dieťa a ženský vzor pre predčasne vyspelú pätnásťročnú dcéru. Plat a výhody podľa dohody.ʽ Mysleli by ste si, že z takto sformulovaného inzerátu je jasné, aký typ človeka hľadám. A predsa, verili by ste, že som za uplynulý týždeň prijalkoput uchádzačiek – a posledná mala zelené vlasy a krúžok v nose?“

Macie si mimovoľne siahla na brucho a pod krátkym priliehavým čiernym svetrom z angorskej vlny nahmatala zlatý pírsing v pupku. Ďalej počúvala.

„Fajn, dosť už o mojich rodinných záležitostiach. Táto šou je v prvom rade a hlavne o vás. Ak má niekto z vás nejakú tému, na ktorú by sme sa podľa vás mali zamerať v budúcom vydaní Rossových hovorov, pošlite mi e-mail a do predmetu správy uveďte ,hovoryʽ. Moja adresa je r-o-s-s zavináč r-o-s-s-m-a-n-n-o-n bodka com.“

Macie zízala na obrazovku a mala pocit, že jej musí z uší unikať para. Fakt šikovné – diabolské – čakať od svojich poslucháčov, že prídu s obsahom ďalších vysielaní. Lenivec!

Vztýčila prostredník a vtom jej čosi napadlo. Doriti, veď toto je šanca, ako sa k nemu môže dostať. Mannon jej práve podal povestné kľúče od kráľovstva.

Cítila, ako jej v krvi stúpa hladina adrenalínu. Odhlásila sa z miestnej komunikačnej siete časopisu On Top a pripojila sa k súkromnému účtu. Napísať Mannonovu e-mailovú adresu do záhlavia správy chcelo odvahu, ale stále to bola jednoduchšia časť úlohy. Tá náročnejšia ju ešte len čakala, keď mala sformulovať správu. Postupovala podľa pravidla VTJ, vyjadri to jednoducho. Napísala niekoľko prostých viet, aby vyvážila potrebné informácie vhodnou návnadou. Posledný raz si ich prečítala a odoslala správu. Potom chytro šibla očami na pochrómované nástenné hodiny. Bolo 16.28. Ostali mi dve minúty – doparoma, som dobrá.

Vhupla do remienkových topánok Jimmy Choo s plnou podrážkou, schmatla iPhone a vyskočila od písacieho stola. Vyšla na neónom osvetlenú chodbu a zabuchla za sebou dvere. Rozprávky sú pre deti. Chystala sa odhaliť žabu pod rúškom falošného princa – v živote dospelého človeka nie sú žiadne čary.