Choď na obsah Choď na menu
 


Príbeh o neuveriteľnej sile lásky

vcelar.jpg
Uprostred katastrofy našli lásku. Uprostred temnoty našli odvahu. Uprostred vojny našli nádej.
Včelár z Aleppa je silný román, ktorý nám približuje pravdivý strastiplný príbeh migrantov. Museli utiecť, aby si zachránili holý život. Nežný vzťah manželov Nuriho a Afry, ktorí vytrhnutí z koreňov, bezradní, zúfalí a zúbožení skončili v chladnom Anglicku, dojíma čitateľa k slzám...

 

Miliónové sýrske Aleppo je prežiarené slnkom a vôňou olív a pistácií. Radosť zo života a rodinnej spolupatričnosti prežíva aj včelár Nuri. Ale odrazu sa čosi zmení a prichádza nevídaná hrôza. Tí predvídaví to podvedome vytušili a včas odišli. Nuri sa však nevie vzdať rodného mesta, medonosných včiel a istoty. Za svoju nerozhodnosť zaplatí vysokú daň. Príde o syna a jeho manželka o zrak.

Posolstvo Včelára z Aleppa je predovšetkým v nádeji, že sa manželom na úteku podarí prekonať bezbrehý smútok a vyrovnať s duševnou záťažou. Utekajú, aby si zachránili holý život, hoci nič zlé neurobili. Otrasné pomery v gréckych táboroch, ziskuchtiví priekupníci a neustále ponižovanie vedú k tomu, že manželia sa navzájom odcudzia a Nuriho začnú prenasledovať nočné mory.

Autorka rozpráva sugestívny a autentický príbeh o strate vlasti, sile smútku a moci lásky, o odvahe, ľudskosti a nezlomnej nádeji na nový začiatok. Jej kniha preniká do podstaty utečeneckej krízy hlbšie než ohurujúce novinové titulky a prináša pôsobivé scény s nesmiernym citom pre detail.

 

 

„Pomaly sa rozvíjajúci príbeh nikdy neskĺzne do sentimentality alebo všetko pohlcujúcej bezútešnosti. Nuriho láska k včelám a Afrin umelecký talent sa miešajú so šťastnými spomienkami na Sýriu a ponúkajú záblesky krásy, ktorú majú ešte stále na dosah. Autorkine postavy s bohatým vnútorným životom nám ukazujú, že nemusíme ponúkať súcit miliónom ľudí, stačí začať s jedným konkrétnym,“ napísal TIME.

 

Začítajte sa do novinky Včelár z Aleppa:

Manželkine oči ma desia. Nič nimi nevidí a nik nevidí za ne. Vyzerajú ako kamene, sivé kamene, morské kamene. Pozrite na ňu. Aha, ako sedí na kraji postele, nočná košeľa na zemi, v prstoch mrví Mohammedovu guľôčku a čaká, kým ju oblečiem. Košeľu a nohavice si zámerne naťahujem pomaly, unavuje ma obliekať ju. Pozrite, ako má naskladané brucho farby púštneho medu, v záhyboch je tmavšie, a na jemné, jemnučké strieborné čiary na jej prsiach, na končeky prstov s malými zárezmi. Hrebene a údolia na nich mala kedysi fľakaté od modrej, žltej alebo červenej farby. Kedysi sa smiala zlatistým smiechom, dal sa nielen počuť, ale aj vidieť. Pozrite sa na ňu, lebo si myslím, že sa stráca.
„Snívali sa mi roztrúsené sny,“ vraví. „Naplnili izbu.“
Oči upiera na čosi vľavo odo mňa. Je mi nevoľno.
„Čo to znamená?“
„Rozbili sa. Moje sny boli všade. A neviem, či som bdela alebo spala. Bolo tam toľko snov, akoby v izbe boli včely, akoby ju včely zaplnili. A nemohla som dýchať. A zobudila som sa a pomyslela som si, prosím, nenechávajte ma o hlade.“
Zmätene som jej pozrel do tváre. stále žiadny výraz. Nepoviem jej, že mne sa teraz sníva už len o vražde, stále rovnaký sen. som tam len ja a ten muž, držím pálku a dlaň mi krváca, v tom sne nie je nikto iný, a on je na zemi a nad ním sú stromy a čosi mi vraví, ale nepočujem ho.
„A mám bolesti,“ vraví.
„Kde?“
„Za očami. Je to veľmi ostrá bolesť.“
Kľaknem si pred ňu a pozriem jej do očí. Bezvýrazná prázdnota v nich ma desí. Vytiahnem z vrecka mobil, zapnem baterku a zasvietim jej do nich. Zreničky sa jej rozšíria.
„Vidíš vôbec niečo?“ pýtam sa.
„Nie.“
„Ani tieň, zmenu odtieňa či farby?“
„Všetko je čierne.“
Vrátim mobil do vrecka a odstúpim od nej. Odkedy sme sem prišli, jej stav sa zhoršil. Akoby sa jej vyparovala duša.
„Môžeš ma vziať k lekárovi?“ pýta sa. „lebo tá bolesť je neznesiteľná.“
„Samozrejme,“ odpovedám. „čoskoro.“
„Kedy?“
„Len čo dostaneme papiere.“
Som rád, že Afra toto miesto nevidí. hoci čajky by sa jej páčili. Páčilo by sa jej, ako bláznivo lietajú. V Aleppe sme boli od mora ďaleko. Som si istý, že vtáky by sa jej páčili a možno aj pobrežie, lebo vyrástla pri mori, zatiaľ čo ja som z východného Aleppa, kde mesto hraničí s púšťou.
Keď sme sa vzali a Afra ku mne prišla bývať, more jej tak chýbalo, až začala maľovať vodu, kdekoľvek ju našla. Po celej vyprahnutej náhornej plošine sýrskeho regiónu sú oázy a potoky a rieky, ktoré vtekajú do močiarov a malých jazierok. Kým sa nám narodil sami, chodili sme k vode a ona ju maľovala olejovými farbami. raz namaľovala rieku Queiq, rád by som ten obraz ešte niekedy videl. Namaľovala ju tak, že rieka vyzerá ako odvodňovací kanál v mestskom parku. Afra mala schopnosť vidieť v krajine pravdu. Maľba a žalostná rieka na nej mi pripomínajú boj o prežitie. Asi tridsať kilometrov južne od Aleppa sa rieka vzdá, podľahne drsnej sýrskej stepi a vyparí sa v močiari.
Jej oči ma desia. lenže tieto vlhké steny a káble na strope a veľkoplošné reklamy, neviem, či by pohľad na ne zvládla. Na bilborde hneď vonku sa píše, že je nás priveľa a že ostrov sa pod našou váhou pre borí. som rád, že je slepá. Viem, ako to znie! Keby som jej mohol dať kľúč, ktorým by si otvorila dvere do iného sveta, chcel by som, aby znova uvidela. lenže musel by to byť celkom iný svet ako tento tu.
Miesto, kde práve vychádza slnko, dotýka sa múrov obklopujúcich starodávne mesto, a za tými múrmi sa to slnko dotýka domčekov, čo sa podobajú na cely, a domov a bytov a hotelov a úzkych uličiek a trhu pod holým nebom, kde sa s prvým svetlom zaligocú tisícky zavesených náhrdelníkov, a ešte ďalej sa dotkne púšte, zlato na zlate a červeň na červeni.
Bol by tam Sami, smial by sa a utekal by uličkami do obchodu kúpiť mlieko, v ošúchaných teniskách a s mincami v hrsti. snažím sa nemyslieť na Samiho. AleMohammed? stále čakám, kedy nájde list a peniaze, čo som mu nechal pod pohárom od nutelly. Myslím, že raz ráno nám niekto zaklope na dvere a keď ich otvorím, bude tam stáť a ja sa ho opýtam: „Ako si sa dostal až sem, Mohammed? Ako si vedel, kde nás hľadať?“
Včera som v zaparenom zrkadle spoločnej kúpeľne uvidel chlapca. Mal čierne tričko, ale keď som sa obrátil, videl som, že je to Maročan, sedel na záchode a močil. „Mal by si zamykať dvere,“ povedal marockou arabčinou.
Nepamätám si, ako sa volá, ale viem, že pochádza z dediny neďaleko tazy pod pohorím rif. Včera večer mi povedal, že ho možno pošlú do deportačného centra na mieste zvanom yarl’s Wood, sociálna pracovníčka si myslí, že je to možné. Dnes poobede sa s ňou mám stretnúť aj ja. Maročan vraví, že je veľmi krásna, že vyzerá ako tanečnica z Paríža, s ktorou sa raz miloval v hoteli v rabate, dávno predtým, než sa oženil. Pýtal sa ma na život v Sýrii. Povedal som mu o svojich úľoch v Aleppe.

Milan Buno, knižný publicista