Choď na obsah Choď na menu
 


RECENZIA: O dievčatku, ktoré prehltlo oblak

o-dievcatku.jpg
Letecký dispečer na francúzskom letisku Orly, pán Leo Oné, si jedného dňa vypočuje zvláštnu prosbu od mladej a šarmantnej poštárky Providencie. Príde za ním do kontrolnej veže v plavkách a chcela by letieť do Maroka.

Odhliadnuc od toho, že ide o poriadne bizarnú situáciu, má to ešte ďalší háčik: všetky lety sú pozastavené, pretože sa zobudila islandská sopka a oblak sopečného popola, ktorý zasiahol Európu, môže spôsobiť leteckú katastrofu.

 

Lenže literárny text sa nikdy nespráva ako realita, ku ktorej zaiste patrí letisko, lietadlo a jeho motor, a preto, niežeby sme išli na ryby, tu naďabíme na ďalší háčik: Providencia nechce letieť lietadlom, ale sama, normálne sa odraziac od zeme a mávať rukami až do nemocnice v Marrákeši.

Azda to už bude s tými háčikmi prehnané, ale tieto ošemetné okolnosti rozpráva sám Oné holičovi, ktorému nezostáva nič iné, len brať to celé s istou dávkou rezervovanej apatie, keďže, povedzme si úprimne, znie to naozaj trochu šibnuto a netuší, prečo to musí počúvať práve on.

Tridsiatnik Puértolas napísal dosiaľ dve knihy a obe na slovenský trh prinieslo vydavateľstvo Fortuna Libri. Obe sa prihovárajú ľahkým vtipným štýlom a jednoduchou epickou skladbou, do ktorej sú vložené dôležité filozofické, morálne a všeobecne humánne posolstvá, napríklad toto: „No mýliť sa je ľudské. Veď preto sú na konci ceruziek gumy.“

Predtým to bol utečenec fakír v skrini z Ikea a v podstate predstavoval obraz hľadania ľudskosti a funkčných spoločných hodnôt v dnešnom svete; v knihe O dievčatku, ktoré prehltlo oblak veľký ako Eiffelova veža je hlavnou postavou Providencia a dievčatko Zahera, ktorá pre vážnu chorobu pľúc odmalička leží v marockej nemocnici. Providencia úspešne zvládla procedúru s adoptovaním tohto opusteného dieťaťa a za každú cenu ho chce zobrať k sebe do Paríža a dať mu šancu na nový život. Komika textu je prvá vrstva, s ktorou sa čitateľ stretáva, a zväčša aj dokáže vyvolať úsmev – ak ste na detinský a jemne poetický typ humoru, potom sa budete určite smiať. O to viac sa vás potom v akomsi emočnom výkyve dotkne druhá, pozvoľnejšia vrstva, ktorá má tragický charakter.

Po dočítaní zostáva v človeku katarzná dojemnosť a možno si budete chcieť aj zrevidovať sprofanované slová, ako láska či súcit. Táto beletria nie je náročná, prostredníctvom zábavnej optiky chce zoširoka a nenásilne apelovať na súčasníka často stiahnutého v ulite vlastného pohodlia, aby sa aspoň trochu a možno raz skúsil obetovať aj za iných – chutí to čisto ako  let...
 

Radoslav Matejov pre Knižnú revue č16-17/2015
 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Buďte prvý a napíšte komentár.