Choď na obsah Choď na menu
 


Užite si Lásku po taliansky

laska-po-taliansky.jpg
V ten prvý večer som sa však dopustila veľkého faux pas, brutta figura, ako hovoria Taliani. Začala som jesť okraj pizze pred tým, ako som zjedla ostatné. Salvatore vstal, podišiel k mojej stoličke medzi Ninom a Benedettou, sklonil sa, vzal môj nôž aj vidličku do krásne opálených rúk a pokrájal pizzu na kúsky. Po celý čas mi pozeral do očí a bol tak blízko, že som cítila jeho vodu po holení.

„Najprv musíš zjesť tieto kúsky,“ povedal mi. „Okraj sa vždy je až posledný!“ A zasypal ma záplavou ďalších slov, ktorým som nerozumela. Pochopila som však, ako veľmi záleží na tom, ako sa pizza konzumuje. Fajn, potenciál mám, potrebovala som len ukázať cestu.

 

Láska po taliansky je skutočný príbeh rodenej Američanky, ktorá odišla po štúdiu na stáž do Neapola...a talianske la dolce vita jej učarovalo natoľko, že si tam našla manžela a odvtedy tam žije aj s rodinkou v Ríme.
Zažite taliansku pohodu aj vy – táto kniha je teraz len za 2,90€ ako Hit týždňa. Stačí stiahnuť za pár sekúnd do čítačky, tabletu alebo mobilu a môžete čítať už o chvíľu :-)

 

Katherine, čerstvá absolventka univerzity, šla pôvodne do Talianska na trojmesačnú stáž na americký konzulát, no v živom meste na brehu Stredozemného mora našla životnú lásku. A nie jednu!

Zamilovala sa nielen do Salvatoreho, ale aj do spôsobu života, tamojšej stravy, ba aj do múdrosti svojej budúcej svokry.

 

Láska po taliansky je kniha plná láskavého humoru, úžasného jedla a jedinečnej neapolskej atmosféry: možno chytí za srdce aj vás.

Vedeli ste napríklad, že jedlo sa dá pripraviť tak, aby spievalo? A aký kulinársky zázrak možno vyčarovať z jedného hrnca plného slaniny, bešamelu a štyroch druhov syra? Ani Katherine to netušila. Až kým nezavítala do perly južného Talianska...

 

Stiahnite si Lásku po taliansky iba za 2,90€!

 

Prečítajte si úryvok z knihy:
Sušienky Oreo

Meriam stošesťdesiat centimetrov a v septembri tisícdeväťstodeväťdesiatšesť som vážila sedemdesiat kilogramov. Kalábrijčanky z internátnej školy si mysleli, že to je výsledok americkej stravy. Salvatore si myslel, že sa asi rada napchávam. Nikomu v Neapole však nenapadlo, že trpím poruchou záchvatového prejedania sa. Anorexiu som nemohla dostať, lebo som veľmi rada jedla a vracanie sa mi hnusilo. Čo mi teda zostávalo? Záchvatové prejedanie sa. Striedavo som sa prejedala a hladovala, niekoľko dní odmietala stravu alebo žuvala stopky zeleru. Podľa tradičnej výchovy vyššej spoločenskej vrstvy na východnom pobreží som mala byť racionálna a kontrolovať si chuť do jedla. Usilovala som sa to dodržiavať, no stávalo sa mi, že raz začas som na jedno posedenie zjedla aj tri škatule sušienok Oreo.

V priebehu prvých týždňov v Neapole som sa prestala prejedať a schudla som deväť kíl. Nedržala som diétu – vlastne mi jedlo nikdy tak nechutilo ako vtedy. Čiastočne boli dôvodom praktické dôsledky života v Taliansku, no zároveň aj niečo podstatnejšie.

V Neapole sa jednoducho nemôžete prejedať. V neapolskej kultúre je jedlo posvätné – pripravuje sa čerstvé a konzumuje in compagnia. Nikto sa neponáhľa, a ak sa pri stole tvárite netrpezlivo alebo uponáhľane, ujde sa vám tradičné neapolské statt cuieto, čiže daj si pohov. Jesť začnete, až keď si sadnete, bez vyrušovania a zvyčajne s pohárom vína. Jete v čase raňajok, obeda, večere a dosť. Punto e basta.

Po práci na konzuláte som sa stavila v kaviarni a dala si iba espresso, no nedostala by som väčšie jedlo, ani keby som si ho objednala. Prečo by niekto jedol o pol šiestej? Pečivo sa dovezie ráno a dezerty sa vystavia po večeri. Keďže jedlo sa pripravuje čerstvé a bez konzervačných prípravkov, jeho konzumácia mimo určeného času znamená, že budete jesť zatuchnutú potravu. A to robia iba hlúpi turisti.

Vďaka čerstvým a chutným neapolským jedlám som po prvý raz v živote dojedala s pocitom, že som nasýtená. Pokrmy neobsahovali nijaké prísady, z ktorých by mi narastal apetít. Tak ako všetci ostatní, aj ja som vždy spokojne vstala od stola a až do ďalšieho jedla na žalúdok ani nepomyslela.

Raz večer, keď som v jedálni Denzy vehementne obhajovala americký štýl stravovania, Maria Rosa smutne konštatovala, že najväčším problémom mojej krajiny je, že jeme spôsobom, na ktorý použila slovo scombinato. Znamená to dezorganizovaný alebo chaotický. Keď som totiž predtým spomenula, že študenti na amerických vysokých školách si o tretej ráno objednávajú pizzu, pri výraze jej tváre – ten hlboký súcit v očiach Sophie Lorenovej! – som mala pocit, akoby som sa priznala k užívaniu heroínu.

Taliansky výraz na poruchu príjmu potravy je disordine alimentare, čiže porucha spôsobená neorganizovanou konzumáciou jedál. Presne to vystihovalo moju situáciu – pochádzam z krajiny neorganizovaných konzumentov a moju poruchu spôsobilo bezhlavé jedenie.

„Non è vero? Nie je to tak?“ pokračovala, kým ja som uvažovala o svojej diagnóze. „Per esempio, v Amerike ľudia jedia pri chôdzi. Zašpinia si ruky mastnými sendvičmi a potom si olizujú prsty. A muži v Spojených štátoch si na večeru kupujú rezance v malých lepenkových škatuliach. Jedia pri stole, kým pracujú. Che tristeza! (Aké smutné, aký poľutovaniahodný život vedú!) V organzácii jedál sa veľmi nevyznáte, však?“

Čože, Talianka hovorí o organizačných schopnostiach Američanov? Vlastenka vo mne zazvonila na poplach.

„Nie je to preto, lebo by sme to nevedeli,“ odpovedala som, snažiac sa zachovať pokoj. „Američania jednoducho niekedy jedia veľmi dobre, napríklad v reštaurácii, a inokedy si len niečo zahryznú, pretože majú na starosti dôležitejšie veci.“

Môj taliansky preklad výrazu „niečo si zahryznú“ zrejme vyšiel ako „napchajú si do úst“. Po druhom, oveľa závažnejšom argumente o dôležitejších veciach však nasledovalo ohromené ticho. Francesca napokon milosrdne zmenila tému.

Nešlo však len o organizovanie jedál. Talianske dievčatá v mojom veku jednoducho žili vo svojom tele tak ako ja nikdy nie. Videla som ich posedávať na motorkách na pobreží pred konzulátom. Zastrkávali si jedna druhej palce do vreciek, hladkali si vlasy, tešili sa zo vzájomnej fyzickej prítomnosti. A keď bol čas na odchod, ležérne prehodili nohu cez motorino – tri alebo štyri na jednom malom skútri – a bezočivo kľučkovali pomedzi premávku. Označila by som ich slovom carnale. V angličtine má hanlivý význam a sexuálny podtón, no v taliančine sa používa vo význame drahý a vzácny.

Keď sa mi desať rokov po príchode do Neapola narodila dcérka, môj svokor ju nevolal bellissima, krásna, úžasná. Používal prídavné meno, ktoré je v Taliansku nadradené všetkým lichôtkam – carnale. Je to podobné výrazu „krv a mlieko“ – nádherné telíčko z mäsa a kostí, len ho vystískať! Koniec koncov sme v katolíckej krajine, kde podľa Biblie platí, že slovo (parola) sa stalo telom (carne). Pretože mám protestantskú výchovu, vždy som sa zameriavala len na slovo. Veľa, veľa slov. Tie mali v mojej mysli prioritu a vzťah k telu bol až na druhom mieste. Preto si moje telo raz začas ako prejav vzdoru vyžadovalo pozornosť v podobe troch škatúľ sušienok Oreo.

 

***

 

Po mojej prvej večeri v rodine Salvatoreho sme sa rozlúčili bozkami na líce. Podvedome som si vybrala nesprávne líce. (Pravé musí byť vždy prvé! Najprv na pravé! opakovala som si celé týždne, kým som to začala robiť inštinktívne.) A tak som si zrazila nos s Benedettiným. Mimochodom, pod vplyvom jej aury „atraktívnejšej staršej sestry“ mi celé roky všetko padalo z rúk, vrážala som do nábytku a pochybovala o každom použitom slove. Preto som si vždy, keď sa nablízku objavili jej hodvábne vlasy a tyrkysové oči, radšej sadla na pohovku a čušala. V ten večer ma Salva odviezol do internátu a rozlúčil sa so slovami: „Ci sentiamo.“ Doslovný preklad by bol „počujeme sa“, ale znamená to, že sa uvidíme neskôr.

Vtedy som si však myslela, že mi hovorí: „Zavolaj mi.“ Spýtala som sa teda: „Kedy?“ A Salvatore odpovedal: „Presto.“ Čoskoro. Ja som však pochopila, že to znamená „zajtra“. Takže kým sa on so mnou lúčil nezáväzným „čoskoro sa uvidíme“, ja som si zapamätala, že mu mám na druhý deň zatelefonovať.

Ďalší deň som mu teda zavolala. Rozprávali sme sa (počúvali, chichotali sa) asi päť minút. Oslovoval ma Pagnotella, buchtička (našťastie som nerozumela) a doberal si ma: „Te piace mangiare?“ Rada papáš, však? (Tomu som rozumela.) Pokojne si uťahoval z mojej bucľatej postavy, a to sme sa videli iba raz!

Potom sa však zasmial svojím typickým smiechom a zakončil hovor: „Ci sentiamo.“ No zbohom, pomyslela som si, musím si kúpiť ďalšiu kartu, aby som mu zajtra mohla zasa brnknúť.

Keď som mu nasledujúci deň znovu volala (ako poslušné dievča som plnila príkaz), telefón vzala jeho sestra a povedala mi, že nie je doma. Až po rokoch sa mi priznal, čo si vtedy myslel – že v živote ho žiadna baba tak urputne nebalila.

Môže byť vzťah a neskorší spoločný život založený na nedorozumení? Presťahovala by som sa na iný kontinent a stala sa talianskou manželkou a matkou, keby som rozumela slovám: Ci sentiamo, Pagnotella?